Taizé

Toivo yli kaiken toivon

András — 2025-12-29T17:57:00Z

Kuunnellessani Taizéssa ja muualla[1] nuoria, joista monet kohtaavat arjessaan julman todellisuuden, kysyn itseltäni, mistä he löytävät voiman jatkaa. Tämä kysymys käy entistäkin ajankohtaisemmaksi, kun he elävät sota-alueilla.

Mistä heidän kestävyytensä ja peräänantamattomuutensa näennäisesti mahdottomissa tilanteissa tulevat? Kuunnellessani minulle kävi selväksi, että luottamus Jumalaan mahdollistaa uskoville toivon vaalimisen. Ja Jeesuksen ylösnousemuksen kautta kasvaa varmuus siitä, että kuolemalla ei ole viimeistä sanaa.

Luottamus ylösnousemukseen antaa toivon, että uupumus elämään ei ole se lopullinen piste. Meidät on kutsuttu johonkin suurempaan. Juuri tämän toivon nuoret halusivat jakaa kanssani, toivon, joka ylittää kaiken toivon, koska se luottaa siihen, että uusi elämä syntyy, kun kaikki näyttää menetetyltä[2].

Maria lauloi ylistyksessään: Hänen kätensä on tehnyt mahtavia tekoja, hän on lyönyt hajalle ne, joilla on ylpeät ajatukset sydämessään. Hän on syössyt vallanpitäjät istuimiltaan ja korottanut alhaiset. Nälkäiset hän on ruokkinut runsain määrin, mutta rikkaat hän on lähettänyt tyhjin käsin pois. (Luuk. 1:51–53) Kyllä, uskaltakaamme laulaa hänen kanssaan ja rukoilla, että tilanteet muuttuisivat. Silloinkin kun Jumala vaikuttaa olevan vaiti, polku voi yhtäkkiä avautua[3].

Samalla meidän tulisi tehdä se voitavamme, vaikka se ei tuntuisikaan paljolta, osoittaaksemme solidaarisuutta hädässä oleville ihmisille ympärillämme, tai niille, jotka ovat jääneet sodan jalkoihin tai pakotettuja jättämään maansa. Eikö juuri tämä anna meille mahdollisuuden toivoa kaiken toivon yli?

Seuraavat pohdinnat ovat suurelta osin peräisin viime vuoden aikana käydyistä tapaamisista ja keskusteluista nuorten kanssa, jotka elävät sodassa tai konfliktialueilla. Olen täynnä kiitollisuutta heitä kohtaan, jotka jakoivat kokemuksiaan ja ajatuksiaan, sekä myös nuorimmille veljillemme, joiden huolellinen neuvonanto asetti kaiken järjestykseen.

Rohkeus toivoa

Kun kaipaamme luottamusta/uskoa Jumalan rakkauteen, se, mitä näemme ja aistimme ympärillämme, tuntuu usein olevan ristiriidassa tämän rakkauden kanssa. Olemme kiinni siinä, mikä on jo annettu, ja siinä, mikä on vielä tulossa. Tämä tila ei ole aina kovin mukava. Mutta kun se avautuu kohti täyttymyksen toivoa[4], jotain vapautuu meissä.

Toivo vaatii kärsivällisyyttä. Toivomme jotakin mitä emme näe (Room. 8:25), sanoo apostoli Paavali. Kun käännymme kohti Jumalan todellisuutta, mutta samalla meitä ahdistavat kaikenlaiset vaikeudet, ulkoapäin taistelut, sisältäpäin pelot. (2. Kor. 7:5), uskallammeko pysyä tuossa tilassa sen sijaan, että pakenemme sitä?

Aabraham toivoi, vaikka toivoa ei ollut. (Room. 4:18). Abraham, monien uskovien esi-isä, piti kiinni Jumalan lupauksesta, vaikka se ylitti kaikki järkevät toivon rajat. Hän ja hänen vaimonsa Saara saivat sen, mikä vaikutti heille mahdottomalta.

Aikana, jolloin hänen maansa oli tuhoutunut sodassa ja sen asukkaita uhkasi pakkosiirtolaisuus, ja vaikka hän itse oli vankilassa, profeetta Jeremia teki investoinnin tulevaisuuteen: hän osti pellon, niin varma oli hän, että Jumala ei hylkää kansaansa (Jer. 32:6–15).

Tällainen hämmästyttävä toivon ele tekee uskosta todellisemman. Se on vankka luottamus siihen, mikä on vielä näkymätöntä ja jopa epävarmaa. Voimmeko pitää kiinni tällaisesta toivosta? Tämä avaa lopulta uudelleen ilon lähteen[5]. Hankalimmissakin inhimillisissä tilanteissa voi se mitä emme uskalla edes toivoa, muuttua todeksi.

Tänään uskomattomia toivoa luovia aloitteita[6] syntyy monissa maissa, joissa sota kylvää tuhoa.

Kuuntelemalla toiveikkaita ihmisiä

Jotta voisimme ymmärtää paremmin, mitä toivo merkitsee, meidän on kuunneltava ihmisiä, jotka elävät hädän ja väkivallan keskellä. Eikö juuri heidän äänensä kautta Jumala johda meitä?

Kun vierailin kahden veljeni kanssa Ukrainassa, eräs kirkon johtaja sanoi meille: Rukous avaa tilan, [joka mahdollistaa parantumisen] / [jossa parantuminen on mahdollista]. Hänen huomautuksensa teki minuun suuren vaikutuksen. Joutuessaan jatkuvasti kohtaamaan kansansa tuskan, hän näkee, että juuri heidän sisäisessä elämässään uskovat voivat pysyä avoimina vastaanottamaan sen, mikä on uutta.

Tämä on prosessi, joka ei välttämättä tuota välittömiä tuloksia, mutta joka ehkä muiden toimien tukemana avaa oven haavojen ja surun voittamiseen sekä herättää toivon parantuneesta ihmisyydestä. Rukous antaa voimaa pysyä lujana kaikkein monimutkaisimpien tilanteiden edessä[7]. Se murtaa epätoivon aallot, kun pimeys näyttää nielevän kaiken.

Ranskassa asuva palestiinalaisnainen, jonka perhe on Gazassa, kirjoitti meille: Rakkaus, joka kantaa haavoittuneita, hauraita, antaa uutta voimaa. Se saa minut ajattelemaan raajarikkoista miestä[8] evankeliumissa, jota hänen ystävänsä ja heidän uskonsa kantavat. Rukous on myös tapa vastustaa, ja se on minulle tärkeää. Mutta olen ihminen: kahden perheenjäseneni kuoleman uutisten jälkeen viha valtasi minut, huusin, itkin... Kun tulin järkiini, tiesin, että Jumala on läsnä kärsimyksessä ja epätoivossa, ja että Jumala kantaa meitä.

Tänä kesänä, vieraillessaan Taizéssa, hän sanoi: Joka aamu rukoilen löytääkseni voiman rakastaa sen sijaan, että vihaisin. Hänen sanansa ovat kuin valo askeleillani.

Sotien riivaamasta Aasian maasta kotoisin oleva nuori nainen kertoi minulle: Kansamme on uupunut, mutta löytää lohtua evankeliumista. Kuinka usein Jumalan kansa oli pakomatkalla? Silti yhteisö syntyi, oli tilanne kuinka vaikea tahansa. Jumalalla saattaa olla suurempia suunnitelmia meille, mutta meidän on elettävä päivä kerrallaan. Kyky elää tätä päivää on lahja ja merkki siitä, että elämä on tarkoitettu täysillä elettäväksi. Rukouksessa on rauhan lähde, joka antaa meille voimaa rohkaista toisiamme, löytää merkitystä jakamisesta ja solidaarisuudesta.

Libanonista kuulin nämä sanat: Äitini on toivon todistus. Kaikesta huolimatta hän pysyi aina pystyssä. Hänen takiaan olen se, joka olen tänään. Hän opetti meille, miten uskoa Jumalaan ja rukoilla. Jokainen, joka elää luottamuksesta, heijastaa luottamusta, koska hän juo lähteestä ja voi tulla todistajaksi.

Ketkä ovat toivon todistajat, joita voimme löytää ja kuunnella omassa elämässämme? Avatkaamme korvamme kuullaksemme, mitä heillä on sanottavaa.

Pyrkimys toivoon

Miten reagoimme, kun suunnitelmamme menevät pieleen ja toivomme murskautuu? Jeesus antaa meille avaimen siihen, miten voimme pysyä toivon ihmisinä. Kohdatessaan suuren nälkäisten väkijoukon, hän tunsi sääliä heitä kohtaan, kirjaimellisesti hänen sydämensä kääntyi heidän puoleensa[9]. Ja hän löysi tavan täyttää heidän tarpeensa.

Se, ettemme suostu alistumaan hätätilanteissa, antaa toivolle muodon meissä. Se on vastakohta passiiviselle odottamiselle, se sisältää taistelua[10], muuta tapaa ei ole. Jopa toivon kaipauksemme voi johdattaa meidät kynnykseltä siihen, mikä on inhimillisesti mahdollista, siihen mikä on mahdollista Jumalalle.

Kristuksen antama toivo antaa meille maistiaisen siitä, mitä tulee täyttymään Jumalan tulevaisuudessa. Se on kuin laivan ankkuri[11]. Se pitää meidät lujina myrskyn raivotessa. Se antaa meille mahdollisuuden tehdä pieniä uskollisuuden tekoja saamaamme kutsun mukaisesti ja meille uskotuille ihmisille. Se on myös kuin kypärä[12], joka suojaa meitä vastoinkäymisiltä, jotka voivat sataa päällemme.

Taizén sääntö opettaa, ettemme koskaan alistuisi skandaaliin niiden kristittyjen erottamisesta, jotka niin helposti tunnustavat rakastavansa lähimmäistään, mutta silti pysyvät jakautuneina. Veljeni Rogerin mielestä kristittyjen yhteys[13] ei ollut koskaan pelkästään yksittäinen tavoite, vaan tapa viedä eteenpäin rauhaa ihmiskunnan perheessä[14].

Taizén ympärillä olevat vaatimattomat puksipuupensaat, vaikka ne ovatkin viime vuosina kärsineet kahdesti tuholaisista, heräävät yhtäkkiä eloon jälleen. Siitä, mikä oli ilmeisesti kuollutta, kasvaa tuoreita versoja, kun harmaa muuttuu vihreäksi. Luonto taistelee selviytyäkseen, peilaten ja rohkaisten omaa taisteluamme toivon puolesta. Toivo luomakunnasta[15] ja toivo, jonka Jumalan hyvä luominen tarjoaa, kulkevat käsi kädessä ihmiskunnan toivon kanssa[16].

Toivon kansana pysyminen

Toivo voi helposti tukahtua, kun kohtaamme tilanteita, joissa minkäänlainen keskinäinen ymmärrys ei tunnu mahdolliselta. Epäluulon ilmapiirin luominen vaarantaa muiden juuttumisen epäluottamuksen verkkoon.

Tämä voi tapahtua yhteisöissämme, kirkoissamme ja perheissämme, samoin kuin yhteiskunnassa ja maissamme. Tällaiset dynamiikat voivat olla piilossa tai avoimia, mutta ne vievät aina voimamme. Silti on aikoja, jolloin meidän on kohdatessamme vääryyksiä tuomittava paha, jotta ihmiset eivät enää olisi toisten ihmisten uhreja[17].

Pysyäksemme toivossa, tarvitsemme toisiamme. Toivo kukoistaa, kun olemme valmiita huolehtimaan toistemme tarpeista. Voimme nähdä ihmisiä, jotka jopa suurimman vastoinkäymisen keskellä päättävät elää, hymyillä ja tarjota muille niitä pieniä asioita, jotka ovat päivittäin mahdollisia.

Toivo on sidoksissa totuuteen[18] ja oikeudenmukaisuuteen. Johtuuko se siitä, että ne ovat Jumalan ominaisuuksia? Emmekö me näe niitä Jeesuksen elämässä, kuolemassa ja ylösnousemuksessa? Toivon vaaliminen vaatii todellisuuden kohtaamista sellaisena kuin se on, ja sen näkemistä Jumalan lupausten valossa[19].

Konfliktialueella asuva nuori kertoi minulle: Olin kahvilassa lukemassa kirjaani, kun raketit alkoivat lentää ympärillämme. Ihmiset juoksivat kiihdyksissään ulos, mutta päätin jäädä ja lukea kirjani loppuun. Suojan etsiminen olisi ollut järkevä vaihtoehto, mutta tämän tarinan jakaminen on toivon protesti sodan väistämättömyyttä vastaan.

Yksi veljistäni kertoi minulle: Toivo on provosoivaa, ja vielä enemmän, se on tarttuvaa. Toivon vastakohta on välinpitämättömyys tai alistuminen. Äskettäisellä vierailullani maahani, joka on sodan repimä, näin ihmisten kasvoilla surua, huolta ja stressiä. Kysyin itseltäni: 'Mitä voin tehdä?' Ja mieleeni tuli ajatus: aina kun ajan ja minulla on etuajo-oikeus, pysähdyn ja annan etusijan edelläni olevalle. Tämä vie minulta viisi sekuntia. Mutta saatoin nähdä tämän pienen teon vaikuttavan ihmisten kasvoihin, se helpotti hieman veljeni tai sisareni tuskaa.

Kaikki meissä vastustaa sotaa ja kuolemaa... Kaikki meissä tavoittelee elämää ja kauneutta.[20]

Pääsiäisen toivo

Missä olen tässä hetkessä? Ristin juurella pitkäperjantaina? Pääsiäissunnuntain ilossa? Vai odottamassa, tietämättä minne kääntyä, hiljaisena lauantaina?

Missä tahansa seisonkin, voinko nähdä toivon polun? Se avautuu edessäni, kun katselen Jeesusta, joka antoi elämänsä rakkaudesta kaikkiin, joka osoitti meille rakkauden, joka on vahvempi kuin kaikki väkivallan, vihan ja kuoleman voimat.

Toivo ei perustu tilanteen analysointiin, vaan usein pikkuhiljaa palavaan luottamuksen liekkiin. Vaikka se on hauras, tämä liekki palaa syvimmässäkin yössä, kuten se paloi Jeesuksen ystäville. Monet heistä hylkäsivät hänet hänen suurimman koettelemuksensa aikana. Hänen rakkautensa antoi heille mahdollisuuden palata.

Kunpa vain voisimme tunnistaa ylösnousseen Jeesuksen! Mutta hänen läsnäolonsa ei riipu meidän tunnustamisestamme. Toivottomuutemme sokaisee meidät toisinaan, kuten se sokaisi Magdalan Marian. Ylösnoussut Jeesus kysyi Marialta: Miksi itket? ja Ketä sinä etsit? (Joh. 20:15). Tämä toinen kysymys kuuluu myös hänen ensimmäisistä sanoistaan Johanneksen evankeliumissa: Mitä te haluatte? (Joh. 1:38). Kun hän on astunut syvimpään inhimilliseen suruun ja kuolemaan, merkityksen etsiminen osoittautuu läsnäolon kaipuuksi[21].

Ylösnousseena kuolleista, elävänä Jumalassa, Jeesus vetää meitä puoleensa [22]. Kohdatessaan meidät sisimmässämme, olimmepa sitten surun tai ilon täyttämiä, ylösnoussut Jeesus avaa meille suhteen Isäänsä ja yhteyden toisiimme Pyhässä Hengessä. Emme ole enää oman epätoivomme vankeja – uusi elämä on mahdollinen.

Paavali kirjoittaa: Eikä toivo ole turha, sillä Jumala on vuodattanut rakkautensa meidän sydämiimme antamalla meille Pyhän Hengen. (Room. 5:5). Eläkäämme siitä rakkaudesta. Olkoon Pyhä Henki aina johdattajamme!

Toivon pyhiinvaeltajat, rauhan pyhiinvaeltajat

Usko ylösnousemukseen on antanut monille ihmisille mahdollisuuden säilyttää toivo hädän keskellä. Se on lähde, joka johtaa meidät yli omien mahdottomuuksiemme, jotta sydämemme voi aueta muita kohtaan ja ryhtyä toimintaan.

Jeesuksen ylösnousemukseen uskominen vaatii paljon rohkeutta ja uskallusta. Se tarkoittaa pyrkimystä olla lannistumatta tänään ympärillämme olevan kuoleman ja tuhon läsnäolosta.

Toivottomilta vaikuttavista tilanteista Jumala voi luoda jotain uutta. Jumala voi luoda elämää kuolemasta ja jopa sovintoa konfliktista.

Naiset, Jeesuksen ystävät, jotka tulivat varhain pääsiäisaamuna hänen hautaansa, kysyivät: Kuka auttaisi meitä ja vierittäisi kiven hautakammion ovelta? (Mark. 16:3). Mitkä ovat ne kivet omassa elämässämme, joita meidän täytyy pyytää Jumalaa vierittämään pois, jotta uusi elämä voisi syntyä meissä?

Uusi elämä auttaa meitä nousemaan ylös, se johtaa meidät kulkemaan yhdessä muiden kanssa. Meistä tulee toivon pyhiinvaeltajia. Sen toivon, jota kannamme sisällämme. Eikö se ole myös toivoa rauhasta? Sillä Kristus on meidän rauhamme (Ef. 2:14). Kuulemmeko hänen sanovan meille: Minä jätän teille rauhan. Oman rauhani minä annan teille, [23] en sellaista, jonka maailma antaa. Olkaa rohkeat (Joh. 14:27-28).

Rauhan pyhiinvaeltajina[24] ymmärrämme, että ei ole todellista rauhaa ilman oikeudenmukaisuutta[25]. Rauha, jota kannamme sisällämme ja joka tulee toivosta josta elämme, tekee meidät sisäisesti vapaiksi. Se antaa meille voimaa rakastaa elämää ja vastustaa vääryyksiä, kun sinnittelemme Pyhän Hengen liikkeelle panemina.

Eräänä päivänä saatamme löytää itsemme rukoilemasta Sakariaan laulua. Ikääntynyt mies miehitetyllä maalla iloitsee odottamattomasta syntymästä ja juhlii: Näin meidän Jumalamme hyvyydessään armahtaa meitä: Korkeudesta saapuu luoksemme aamun koitto. Se loistaa pimeydessä ja kuoleman varjossa eläville, se ohjaa jalkamme rauhan tielle. (Luukas 1:78–79)

Olemmeko valmiita toivoon, joka ylittää kaiken toivon?

Ylösnoussut Kristus, Pyhän Hengen läsnäolossa olet vuodattanut Jumalan rakkautta sydämiimme ja mahdollistanut meille toivon yli kaiken toivon. Ja syvältä sisältämme, ilmestyy vähitellen yllättävä rauha. Kiitos olkoon Sinulle!

[1] Toukokuussa 2024 matkustin kahden veljeni kanssa pyhiinvaeltajina sodan runtelemaan Ukrainaan. Kesällä otimme Taizéssa vastaan nuoria Myanmarista, Nicaraguasta ja Ukrainasta. Syksyllä kävin verkon välityksellä keskusteluja nuorten kanssa näistä maista sekä Betlehemistä ja Libanonista, samalla kun neljä veljeäni palasi vierailemaan Ukrainaan idästä länteen.

[2] Ei voi olla toivoa ilman aikaisempaa kokemusta täydellisestä horisontin puutteesta, joka on kuin yö kirkkaassa päivänvalossa ja pakottaa niin yksilöt kuin kansatkin luopua harhakuvitelmistaan. Corine Pelluchon teoksessaan L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Pariisi, 2023) s. 8.

[3] Toivo on ihmiselle vastaus Jumalan hiljaisuuteen. Jacques Ellul, lainattu Anne Lécu:ltä, www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Kommentaarissaan 5. Mooseksen kirjan 4:31 Gustavo Gutiérrez kirjoittaa: Jumala ei unohda liittoaan; uskollisuus on ennen kaikkea muistamista. Uskollinen on se, joka muistaa, ei unohda sitoumuksiaan, joka tuntee perinteen. Uskollisuus liitolle edellyttää liiton lähteiden ja vaatimusten muistamista (...) Mutta todellinen uskollisuus merkitsee enemmän kuin pelkkää muistamista; se vaatii myös, ja tämä saattaa ensi silmäyksellä näyttää vähemmän selvältä, suuntautumista tulevaisuuteen. Muistaminen ei ole menneisyyteen jämähtämistä. Eilisen muistaminen on tärkeää, mutta se on tärkeää, koska se auttaa meitä panostamaan huomiseen (...). Uskollisuus ei ole kuluneita polkuja pitkin kulkemista ilman aloitteellisuutta, vaan niiden jatkuvaa uudistamista; se vie meitä – sen pitäisi viedä meitä – innovoimaan, muuttamaan, suunnittelemaan uusia projekteja. (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, s. 82–83).

[5] Keskustellessani niiden nuorten kanssa, jotka elävät sodan keskellä, monet heistä puhuivat laulamisen tärkeydestä ilon ja voiman lähteenä. Tämä kirje julkaistaan vuoden 2024–2025 tapahtuman yhteydessä Tallinnassa. Älkäämme unohtako Laulavaa vallankumousta, joka auttoi Viroa saamaan itsenäisyytensä takaisin rauhanomaisesti vuonna 1991. Ihmiset laskeutuivat kaduille laulaen kohdatakseen edessään olevan uhan.

[6] Eräs henkilö, jonka yksi veljistämme tapasi pyhiinvaelluksella, kertoi hänelle: Luova viha asuu minussa. Se oli voima, joka sai hänet haluamaan tehdä edes yhden pienen asian nykytilanteen muuttamiseksi.

[7] Staretsiltä [Silouanilta] hän [Sophrony Sakharov] oppi paljon, mikä oli oleellista hänen hengelliselle elämälleen. Kaksi asiaa korostui erityisesti: kuinka kohdata hylkäämisen tunne, kun rukouksessa Jumalan sijasta kokee aution tyhjyyden, ja kuinka selviytyä ahdistuksesta, joka seuraa intensiivistä rukousta kärsivän maailman puolesta. Ensimmäiselle annettiin merkitys Sakharovin myöhemmin kehittämällä Jumalan hylkäämisen käsitteellä, toiselle taas rukouksessa paljastetulla käskyllä, jonka starets oli saanut ja välittänyt oppilaalleen: 'Pidä mielesi helvetissä äläkä epätoivossa!'” Norman Russell, Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), s. 169.

[8] Katso Markuksen evankeliumista 2:1–12. Huomaa miehen ystävien toivon voima, kun he voittavat kaikki esteet purkamalla katon yrittäessään auttaa häntä ja kantaa hänet Jeesuksen luo.

[9] Kreikan verbi σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) on hyvin vahva tunneperäisesti. Se viittaa lämpimän, myötätuntoisen reaktion tarpeeseen. Sen kääntäminen on vaikeaa: myötätunto, sääli, sympatia – kaikki tuovat esiin sen merkityksiä. Mutta hänen sydämensä kääntyi heidän puoleensa saattaa kuvata paremmin sitä syvää reaktiota, jonka verbi tuo esiin. Matteuksessa (ks. 14:14, 15:32, 18:27, 20:34) tämä verbi ei viittaa pelkästään tunteeseen tai tunnetilaan, vaan se tarkoittaa myös käytännön vastausta, joka täyttää tarpeen. Tässä tapauksessa Jeesus parantaa sairaat ja ruokkii sitten väkijoukon. Tunteet johtavat huolenpitoon ja tehokkaaseen toimintaan. Tämä verbi tiivistää evankeliumin.

[10] Vrt. 1. Tim. 4:10: Siksihän me näemme vaivaa ja kilvoittelemme, että olemme panneet toivomme elävään Jumalaan, joka on kaikkien ihmisten pelastaja, varsinkin uskovien.

[11] Vrt. Hepr. 6:19

[12] Vrt. 1. Tess. 5:8

[13] Synodi kirkon synodaalisuudesta on mahdollistanut sen, että katolinen kirkko tunnustaa ja arvostaa sen sisällä jo olemassa olevaa monimuotoisuutta. Muiden kirkkojen delegaattien rooli tässä kirkolliskokouksessa tärkeä. Eikö tämä anna uutta toivoa ekumeeniselle kutsumukselle kohti kaikkien Kristusta rakastavien ykseyttä?

[14] Taizé perustettiin sodan aikana. Se vertauskuva yhteydestä, jota pyrimme elämään eri kirkkojen, maiden, kulttuurien ja ikäryhmien veljinä, tarvitsee jatkuvaa huolenpitoa, jotta siitä tulisi toivon merkki ihmiskunnan jakautumisen keskellä.

Vrt. Room. 8 :21-23

[16] Kohtaamme ilmastonmuutoksen ja biodiversiteetin häviämisen haasteet. Kuinka voimme syventää huolenpitoa yhteisestä kodistamme, jossa kaikki on yhteydessä toisiinsa?

[17] Jatkamme Taizé-yhteisössämme totuuden etsimistä, joka liittyy väärinkäytöksistä ja hyökkäyksistä esitettyihin syytöksiin joidenkin veljiemme osalta. Kärsineiden ja asiasta puhuneiden ihmisten rohkeus saa meidät etsimään entistä enemmän oppia heiltä. He etsivät yhä uutta toivoa ja elämää, ja heidän esimerkkinsä motivoi meitä tekemään kaikkemme (katso www.taize.fr/protection), jotta Taizéssä ja muualla pidettävät kokoontumiset olisivat kaikille turvallisia ja jotta tietoisuutta käsiteltävistä kysymyksistä voitaisiin lisätä. Olemme myös kiitollisia Recognition and Reparation -komission työstä. (katso www.reconnaissancereparation.org), joka on kuunnellut selviytyjiä ja toiminut sovittelijana.

[18] Uskon, että toivo on yhteydessä totuuteen. Kunnes hyväksyin kuoleman mahdollisuuden, en voinut olla toiveikas. Tämä pätee kaikkiin tilanteisiin. Kristittyinä meillä voi olla tapana paeta tilanteita, jotka saavat meidät epätoivoisiksi – poliittisesti, ekologisesti, ihmisinä... On luonnollista, että järkytymme niistä, mutta minusta toivo kannustaa meitä seisomaan juuri siellä, näiden tilanteiden todellisuudessa, katsomaan niitä totuuden kanssa. Georges Bernanos puhuu paljon toivosta sankarillisena hyveenä. Se on hyve, joka vie meidät toimintaan, ei pakoon, taistelemaan sen puolesta, mikä meidän mielestämme on hyvää tai oikeaa. Toivo vie meidät kohti Jumalan lupausta. Clémence Pasquier, haastattelu Clémence Houdaille, La Croix 11/10/2024.

[19] Kikuyun (Gĩkũyũ) kielessä yksi Jumalan ominaisuuksista on se, että Jumala on 'toivon arvoinen' – 'Mwihokeku': Jumala, johon voimme panna toivomme. Mwĩhoko – Toivo; Wĩhokeku – Toivon arvoisuus; Mwĩhokeku – Toivon arvoinen, esim. Ngai nĩ mwĩhokeku | Jumala on toivon arvoinen.

[20] Jos toivo tarkoittaa nykyisiä vaaroja vastaan taistelua, se opettaa myös elämään tässä hetkessä ja uskomaan tulevaisuuteen, ilman että jäämme murehtimaan menneisyyttä ja hylkäämme kaiken kaunan. Se on lopulta sitä, mitä sielumme janottaa, ja sen puuttuminen tekee meistä katkeria tai väkivaltaisia. Kuten Laulujen laulussa, toivo tuo elämän takaisin kehoon, josta halu on paennut. Corine Pelluchon, L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Pariisi, 2023) s. 13-14.

[21] Juuri ristillä oleva henkilö, joka kärsii kuten me, joka on tehty ei-kelvolliseksi, valaisee meidän traagista inhimillistä olemassaoloamme... Emme katso Jeesusta pelkästään esimerkkinä, jota seurata, emmekä pyri ihannoimaan häntä. Näemme Jeesuksen Jumalana, joka ottaa ihmisruumiin ja kärsii ja itkee kanssamme. Kwok Pui Lan, hongkongilainen teologi, God Weeps with Our Pain, teoksessa New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, toim. John S. Pobee ja Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), s. 92.

[22] Vrt. Joh. 12 :32

[23] 'Minä jätän teille rauhan. Oman rauhani minä annan teille. (Joh. 14:27). Täysin kypsä ihminen ei ole helposti liikuttunut maailman asioista, ei pelon vaivaama, epäilyksistä kiihtynyt, kauhusta järkkynyt, surusta murehtiva, vaan seisoo lujasti uskon rauhassa, aivan kuin vakaalla ja turvallisella rannalla, uhkaavan tulvan ja maailman myrskyjen edessä. Juuri tämä lujuus on se, jonka Kristus toi kristittyjen mieleen, täyttäen heidät sisäisellä rauhalla, joka annetaan niille, jotka ovat käyneet läpi koettelemuksia. Ambrosius Milanilainen, Kolmas kirjoitus, Jaakobista ja siunatusta elämästä 6, 28, lainattu teoksessa Soyons l'âme du monde (Les Presses de Taizé, 1998 ja 2025) s. 109.

[24] Katso www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Katso Ps. 85:11: “Laupeus ja uskollisuus kohtaavat, oikeus ja rauha suutelevat toisiaan.

Doufat i tam, kde už naděje není

Marianna — 2025-03-01T22:45:33Z

‎

Když naslouchám mladým lidem v Taizé nebo jinde[1], z nichž mnozí jsou v každodenním životě konfrontováni s tvrdou realitou, přemýšlím, kde berou sílu pokračovat. Pokud žijí ve válečných oblastech, je tato otázka ještě naléhavější.

Odkud pochází odolnost a vytrvalost, kterou mají i v těchto zdánlivě beznadějných situacích? Když jsem jim naslouchal, pochopil jsem, že důvěra v Boha umožňuje věřícím živit naději. A skrze Ježíšovo vzkříšení roste jistota, že smrt nebude mít poslední slovo.

Důvěra ve vzkříšení dává naději, že vyčerpání života neznamená konec. Jsme povoláni k něčemu většímu. Právě o tuto naději se tito mladí lidé chtěli se mnou podělit. Je to naděje, která nepřestává ani tam, kde naděje není, protože když se zdá všechno ztracené, počítá s tím, že nastane nový život.[2]

Maria zpívala ve své písni chvály a naděje: „Bůh prokázal sílu svým ramenem, rozptýlil ty, kdo v srdci smýšlejí pyšně; vladaře svrhl z trůnu a ponížené povýšil, hladové nasytil dobrými věcmi a bohaté poslal pryč s prázdnou.“ (Lk 1, 51–53) Ano, odvažme se spolu s ní zpívat a modlit se, aby se situace změnila. Přestože to vypadá, že Bůh mlčí, může se najednou ukázat cesta.[3]

I když se může zdát, že to nestačí, snažme se dělat, co můžeme, abychom projevili solidaritu lidem v nouzi, kteří jsou v našem okolí, těm, které zasáhla válka nebo byli nuceni opustit svou vlast. Neumožní nám to mít naději i tam, kde už není naděje?

Následující zamyšlení vycházejí z velké části z mých letošních setkání a konverzací s mladými lidmi, kteří bydlí v zemích, kde probíhají válečné a další konflikty. Jsem velmi vděčný všem, kteří se podělili o své zkušenosti a myšlenky, i našim nejmladším bratrům, jejichž pozorné rady mi pomohly tento text uspořádat.

Odvaha mít naději

Často se zdá, jako by to, co vidíme a vnímáme kolem sebe, bylo v rozporu s Boží láskou, které toužíme důvěřovat. Zmítáme se mezi tím, co je už dáno, a tím, co teprve přijde. To není vždycky moc příjemné. Když se ale tato situace otevře naději, že bude naplněna,[4] pak se v nás něco osvobodí.

Naděje vyžaduje trpělivost. „Doufáme v to, co nevidíme,“ říká apoštol Pavel. (Ř 8, 25) Jsme obráceni k tomu, co přijde v plnosti v Božím čase, ale zároveň nás trápí „navenek boje, uvnitř úzkosti“ (2 K 7, 5). Odvážíme se v tomto prostoru setrvat, místo abychom z něj utíkali?

„Abraham uvěřil a měl naději, kde už naděje nebylo.“ (Ř 4, 18) Abraham, praotec mnoha lidí víry, doufal v Boží zaslíbení ještě dlouho potom, co už nebylo rozumné naději mít. On a jeho žena Sára obdrželi to, co se jim zdálo nemožné.

Prorok Jeremiáš investoval do budoucnosti v době, kdy byla jeho země zpustošena válkou, jejím obyvatelům hrozilo vyhnanství a on sám byl ve vězení: byl si tak jistý, že Bůh neopustí svůj lid, že si koupil pole. (Jer 32, 6–15)

Takové úžasné gesto naděje způsobuje, že se víra stává skutečnější. Je to pevná důvěra v to, co je zatím neviditelné, a dokonce nejisté. Dokážeme si takovou naději udržet? To konečně znovu otevírá zdroj radosti.[5] I v těch nejsložitějších lidských situacích se může stát skutečností to, v co jsme se ani neodvažovali doufat.

V mnoha zemích zpustošených válkou dnes vznikají neuvěřitelné iniciativy naděje[6].

Naslouchat lidem naděje

Naslouchání lidem, kteří žijou uprostřed utrpení a násilí, nám pomůže lépe pochopit, co znamená naděje. Nepovede nás Bůh právě prostřednictvím jejich hlasů?

Když jsem se dvěma bratry byl na návštěvě Ukrajiny, řekl nám jeden církevní představitel: „Modlitba otevírá prostor, který umožňuje uzdravení.“ Jeho poznámka mě velmi zasáhla. Neustále se setkává s bolestí svého lidu a vidí, že věřící můžou ve svém vnitřním životě zůstat otevření a přijmout to, co je nové.

Jde o proces, který nemusí nutně přinést okamžité výsledky, ale který, třeba doprovázen dalšími prostředky, otevírá dveře k překonání bolestí a smutku a probouzí naději na uzdravení lidstva. Modlitba dává sílu stát si za svým tváří v tvář nejsložitějším situacím.[7] Když se zdá, že všechno pohlcuje temnota, prolamuje vlny sklíčenosti.

Jedna Palestinka žijící ve Francii, jejíž rodina žije v Gaze, nám napsala: „Láska, která nese zraněné a křehké, dává novou sílu. Připomíná mi to ochrnutého muže zmiňovaného v evangeliu[8], kterého přinesli jeho přátelé a jejich víra. Modlitba je také způsob odporu, a to je pro mě důležité. Ale jsem člověk: když jsem se dozvěděla o smrti dvou členů mé rodiny, přemohl mě vztek, křičela jsem a brečela… Když jsem se uklidnila, uvědomila jsem si, že i v utrpení a zoufalství je Bůh s námi a že nás nese.“

Letos v létě při návštěvě Taizé řekla: „Každé ráno se modlím, abych našla sílu milovat, a ne nenávidět.“ Její slova jsou jako světlo na cestě.

Mladá žena z jedné asijské země zmítané válkou mi řekla: „Naši lidé jsou zdrceni, ale nacházejí útěchu v evangeliu. Jak často byl na útěku Boží lid? A přesto, bez ohledu na to, jak těžká byla situace, vytvářeli společenství. Bůh má s námi možná větší plány, ale musíme se soustředit vždycky na dnešek. Schopnost prožívat přítomný den je darem a znamením, že život se má žít v plnosti. V modlitbě je zdroj pokoje, který nám umožňuje vzájemně se povzbuzovat a nacházet smysl ve sdílení a solidaritě.“

Slyšel jsem tato slova z Libanonu: „Moje matka je svědectvím naděje. Vždy zůstala stát všemu navzdory. Díky ní jsem dnes tím, kým jsem. Naučila nás věřit v Boha a modlit se. Každý člověk, který žije z důvěry, důvěru odráží, protože pije z pramene a může se stát svědkem.“

Kdo jsou ti svědkové naděje, které může každý z nás objevit a naslouchat jim ve svém okolí? Otevřme uši, abychom slyšeli, co nám chtějí říct.

Usilovat o naději

Jak reagujeme, když nám plány nevyjdou a naděje je zmařena? Ježíš nám dává klíč, jak můžeme zůstat lidmi naděje. Když viděl velký zástup hladových lidí, „bylo mu jich líto“, doslova „jeho srdce jim vyšlo vstříc“[9]. A našel způsob, jak naplnit jejich potřeby.

Toto odmítnutí rezignovat v situacích, kdy jsou lidé v tísni, umožňuje, aby se v nás formovala naděje. Je to opak pasivního čekání, zahrnuje zápas[10], bez toho to nejde. I samotná touha po naději nás může vést k překročení prahu mezi tím, co je možné pro lidi, a tím, co je možné pro Boha.

Naděje darovaná Kristem nám dává předtuchu toho, co se má v plnosti uskutečnit v Boží budoucnosti. Je jako lodní kotva.[11] Drží nás pevně, když zuří bouře. Umožňuje nám uskutečňovat malá znamení věrnosti povolání, které jsme přijali, a lidem, kteří nám byli svěřeni. Je také jako přilba[12], co nás chrání před nepřízní osudu, která na nás může dopadat.

Pravidla Taizé hovoří o tom, že se nikdy nesmíme smířit s „pohoršením z rozdělení křesťanů, kteří se ochotně hlásí k lásce k bližnímu, ale zůstávají mezi sebou rozštěpení“. Pro bratra Rogera nebyla jednota křesťanů[13] nikdy cílem sama o sobě, ale cestou, která má vést k pokoji v lidské rodině.[14]

Skromné keře zimostrázu v okolí Taizé, které v posledních letech dvakrát zpustošili škůdci, náhle znovu ožívají. Z toho, co bylo zdánlivě mrtvé, vyrůstají čerstvé větvičky a šeď se mění v zeleň. Příroda bojuje o přežití a tím zrcadlí a povzbuzuje i náš zápas o naději. Naděje pro tvorstvo[15] a naděje, kterou dává dobré Boží stvoření, jdou ruku v ruce s nadějí pro lidstvo.[16]

Zůstávat lidmi naděje

Když čelíme situacím, ve kterých se zdá, že vzájemné porozumění není možné, může naděje lehce vyhasnout. Vytváření atmosféry podezřívavosti přináší riziko, že se ostatní chytí do sítě nedůvěry.

To se může stát v našich společenstvích, církvích a rodinách, stejně jako ve společnosti a v zemích, ze kterých pocházíme. Tato dynamika může být skrytá nebo otevřená, ale vždycky nás vyčerpává. Přesto jsou chvíle, kdy tváří v tvář nespravedlnosti musíme zlo odsoudit, aby lidé nadále nebyli oběťmi jiných lidí.[17]

Abychom si zachovali naději, potřebujeme jeden druhého. Naděje vzkvétá, když jsme pozorní k potřebám druhých. Jsou lidé, kteří se i uprostřed největšího neštěstí rozhodnou, že budou žít, usmívat se a každý den nabídnou to málo, co je v jejich silách.

Naděje je spojena s pravdou[18] a spravedlností. Je to proto, že jsou to vlastnosti Boha? Nevidíme je snad v životě, smrti a zmrtvýchvstání Ježíše? Pokud chceme živit naději, musíme čelit skutečnosti, jaká je, a vidět ji ve světle Božích zaslíbení[19].

Jeden mladý člověk, který žije v zóně konfliktu, mi řekl: „Seděl jsem v kavárně a četl si knihu, když kolem nás začaly létat rakety. Ostatní byli rozrušeni a utíkali ven, ale já jsem se rozhodl zůstat a knihu si dočíst.“ Ukrýt se by bylo také rozumné řešení, ale sdílení tohoto příběhu je protestem naděje proti neodvratnosti války.

Jeden z bratrů mi řekl: „Naděje je provokativní a co víc, je nakažlivá. Opakem naděje je lhostejnost nebo rezignace. Při své nedávné návštěvě země, ze které pocházím a která je zasažena válkou, jsem viděl smutné, ustarané a vystresované tváře lidí. A tak jsem se sám sebe ptal: ‘„Co můžu udělat?“ A napadlo mě: kdykoli pojedu autem a budu mít přednost, zastavím a dám přednost tomu přede mnou. Stojí mě to pět vteřin. A viděl jsem, jak se na tuto drobnost ostatní tváří, jak to trochu zmírní bolest mého bratra nebo sestry.

Všechno v nás se brání válce a smrti… Všechno v nás usiluje o život a krásu.“ [20]

Velikonoční naděje

Kde se právě nacházím? U paty kříže na Velký pátek? V radosti Velikonoční neděle? Nebo čekám a nevím, kam se obrátit na Bílou sobotu?

Ať už stojím kdekoli, mohu zahlédnout cestu naděje? Otevírá se přede mnou, když pohlédnu na Ježíše, který z lásky ke všem daroval svůj život a ukázal nám lásku, která je silnější než všechna moc násilí, nenávisti a smrti.

Naděje se neopírá o analýzu situace, ale o to, co je často jen mihotavým plamínkem důvěry. Tento plamínek je sice slabý, ale hoří i v nejhlubší noci, jak to zažívali také Ježíšovi přátelé. V čase jeho největší zkoušky ho mnozí opustili. Jeho láska jim však umožnila návrat.

Kdybychom tak mohli poznat vzkříšeného Ježíše! Jeho přítomnost ale nezávisí na našem poznání. Beznaděj nás někdy zaslepuje, jako zaslepovala Marii Magdalskou. Vzkříšený Ježíš se Marie ptal: „Proč pláčeš?“ a „Koho hledáš?“ (J 20, 15) Tato druhá otázka je ozvěnou prvních slov, která v Janově evangeliu pronesl: „Co hledáte?“ (J 1, 38) Poté, co vstoupil do nejhlubšího lidského zármutku a smrti, se ukáže, že hledání smyslu je ve skutečnosti touha po něčí přítomnosti.[21]

Vzkříšený Ježíš, který žije v Bohu, nás přitahuje k sobě.[22] Setkává se s námi v našem nitru, ať už je naplněno smutkem, nebo radostí. Vzkříšený Ježíš nám otevírá svůj vztah k Otci a ke společenství s druhými v Duchu svatém. Už nejsme zajatci vlastního zoufalství – nový život je možný.

Pavel píše: „Naděje neklame, neboť Boží láska je vylita do našich srdcí skrze Ducha svatého, který nám byl dán.“ (Ř 5, 5) Žijme z této lásky. Kéž nás Duch svatý vždy vede!

Poutníci naděje, poutníci pokoje

Víra ve vzkříšení umožnila mnoha lidem, aby uprostřed trápení přilnuli k naději. Je to zdroj, který nás vede za hranice toho, co pro nás není možné, abychom nechali své srdce vyjít vstříc druhým a jednat.

Uvěřit v Ježíšovo vzkříšení vyžaduje velkou odvahu a smělost. Znamená to usilovat o to, aby nás neochromila přítomnost smrti a zkázy, které jsou dnes kolem nás.

Bůh může vytvořit něco nového i ze situací, které se zdají beznadějné. Může vykřesat život ze smrti, a dokonce smíření z konfliktu.

Ženy, Ježíšovy přítelkyně, které přišly časně ráno o Velikonocích k jeho hrobu, se ptaly: „Kdo odvalí kámen?“ (Mk 16, 3) Které kameny v našem životě musíme nechat Boha odvalit, aby se v nás zrodil nový život?

Tento nový život nám pomáhá vstát. Vede nás na společnou cestu s ostatními. Stáváme se poutníky té naděje, kterou v sobě nosíme. Není to také naděje na mír? Vždyť „Kristus je náš pokoj“. (Ef 2, 14) Uslyšíme ho, jak nám říká: „Pokoj vám zanechávám, svůj pokoj vám dávám;[23] ne jako dává svět, já vám dávám. Ať se vaše srdce nechvěje a neděsí!“ (J 14, 27)

Jako poutníci pokoje[24] chápeme, že skutečný mír není možný bez spravedlnosti.[25] Pokoj, který v sobě nosíme a který pochází z naděje, z níž žijeme, nás činí vnitřně svobodnými. Umožňuje nám milovat život, vzdorovat nespravedlnostem a prostřednictvím Ducha svatého v tom vytrvat.

Jednoho dne se možná budeme modlit slovy Zachariášovy písně. Starší muž v okupované zemi se radoval z nečekaného narození a slavil: „pro slitování a milosrdenství našeho Boha, jímž nás navštíví Vycházející z výsosti, aby se zjevil těm, kdo jsou ve tmě a stínu smrti, a uvedl naše kroky na cestu pokoje“ (L 1, 78–79).

Jsme připraveni mít naději i tam, kde už naděje není?

Vzkříšený Kriste, tys přítomností Ducha svatého vlil do našich srdcí Boží lásku a umožňuješ nám mít naději i tam, kde už není naděje. A z hloubi našeho nitra postupně vyvěrá překvapivý pokoj. Buď pochválen!

[1] V květnu 2024 jsme se dvěma bratry putovali jako poutníci válkou zničenou Ukrajinou. Během léta jsme v Taizé přivítali mladé lidi z Myanmaru, Nikaraguy a Ukrajiny. Na podzim jsem rozmlouval online s mladými lidmi z těchto zemí a také z Betléma a Libanonu. Zároveň se čtyři moji bratři vrátili na Ukrajinu a procestovali ji od východu na západ.

[2] „Bez předchozí zkušenosti naprosté absence horizontu, která je jako noc za bílého dne a nutí jednotlivce i národy zbavit se iluzí, není naděje.“ Corine Pelluchonová v knize L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paříž 2023), str. 8

[3] „Naděje je lidskou odpovědí na Boží mlčení.“ Jacques Ellul, cituje Anne Lécuová in www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Gustavo Gutiérrez v komentáři k Dt 4, 31 píše: „Bůh na smlouvu nezapomene; věrnost je především paměť. Být věrný znamená pamatovat si, nezapomínat na své závazky, mít smysl pro tradici. Věrnost smlouvě znamená pamatovat na zdroje smlouvy a její požadavky. (…) Skutečná věrnost však předpokládá víc než to; vyžaduje také, co nemusí být na první pohled zřejmé, a to obrácení k budoucnosti. Mít paměť neznamená fixovat se na minulost. Vzpomínka na včerejšek je důležitá, ale jen proto, že nám pomáhá vsadit na zítřek. (…) Věrnost nespočívá v tom, že budeme bez iniciativy setrvávat ve vyšlapaných cestách, ale že je budeme neustále obnovovat; vede nás – měla by nás vést – k inovacím, ke změnám, k navrhování nových projektů.“ (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, str. 82–83).

[5] Mnozí mladí lidé, kteří žijí ve válečných oblastech a s kterými jsem hovořil, mluvili o významu zpěvu jako zdroje radosti a síly. Tento dopis bude zveřejněn během evropského setkání v Tallinnu konaného na přelomu let 2024–2025. Nezapomínejme na „zpívající revoluci“, která tolik přispěla k tomu, že Estonsko v roce 1991 získalo pokojnou cestou nezávislost. Lidé vyšli do ulic se zpěvem, aby se postavili hrozbě, které čelili.

[6] Jeden z našich bratří potkal na pouti osobu, která mu řekla: „Přebývá ve mně tvůrčí hněv.“ Právě tato síla ji poháněla k tomu, že chtěla udělat alespoň jednu malou věc, která by změnila současnou situaci.

[7] „Od starce [Siluana] se [Sofronij Sacharov] naučil mnohému, co mělo zásadní význam pro jeho duchovní život. Především tyto dvě věci: jak čelit pocitu opuštěnosti, když místo Boha člověk v modlitbě zakouší jen stísněnou prázdnotu, a jak se vyrovnat s úzkostí, která provází intenzivní modlitbu za trpící svět. První dostala smysl díky konceptu opuštěnosti od Boha, který Sacharov později rozvinul hlouběji, druhá díky příkazu zjevenému starci v modlitbě, který jej předal svému žákovi: ‘„Drž svou mysl v pekle a nezoufej!“ Norman Russell, Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), str. 169

[8] Viz Marek 2, 1–12. Povšimněme si síly naděje, kterou měli přátelé tohoto muže, takže překonali všechny překážky a prokopali se střechou domu, aby se mu pokusili pomoct a donesli ho k Ježíšovi.

[9] Řecké sloveso σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) vyjadřuje velmi silnou emoci. Popisuje vřelou, soucitnou reakci na potřebu. Těžko se překládá: soucit, lítost, sympatie, to všechno částečně postihuje jeho význam. Ale „jeho srdce jim vyšlo vstříc“ možná plněji vyjadřuje niternou reakci, kterou sloveso naznačuje. V Matoušově evangeliu (viz 14, 14; 15, 32; 18, 27; 20, 34) toto sloveso neoznačuje pouze emoci nebo pocit, ale i praktickou reakci, která odpovídá potřebě. V tomto případě Ježíš uzdraví nemocného a poté nakrmí zástup. Emoce vyústí v starostlivou a účinnou akci. Toto sloveso v kostce vystihuje celé evangelium.

[10] Srov. 1 Tim 4, 10: „Proto se namáháme a zápasíme, že máme naději v živém Bohu, který je Spasitel všech lidí, zvláště věřících.“

[11] Srov. Židům 6, 19

[12] Srov. 1 Tessalonickým 5, 8

[13] Synoda o synodalitě umožnila katolické církvi rozpoznat a ocenit rozmanitost, která v ní už existuje. Důležitá byla na této synodě role delegátů z jiných církví. Nedává to novou naději ekumenickému povolání cesty k jednotě všech, kdo milují Krista?

[14] Taizé bylo založeno během války. „Podobenství společenství“, které se snažíme jako bratři různých církví, zemí, kultur a věků žít, potřebuje neustálou péči, aby bylo znamením naděje tváří v tvář rozdělení v lidské rodině.

[15] Srov. Římanům 8, 21–23

[16] Jak můžeme tváří v tvář výzvě změny klimatu a úbytku biologické rozmanitosti prohloubit péči o náš společný domov, kde je vše propojeno?

[17] V naší komunitě Taizé pokračujeme v dopracovávání se k pravdě v souvislosti s obviněními některých bratří ze zneužívání a napadení. Odvaha lidí, kteří trpěli a promluvili, nás musí nutit k tomu, abychom se od nich stále více učili. Tak často hledají znovu a znovu novou naději a život. Motivují nás k tomu, abychom dělali vše, co je v našich silách (viz www.taize.fr/protection), aby setkání konaná v Taizé i jinde byla pro všechny bezpečná a také abychom zvyšovali povědomí o daných problémech. Jsme také vděčni za práci komise pro uznání a odškodnění (viz www.reconnaissancereparation.org/), která naslouchá obětem a zprostředkovává jim pomoc.

[18] „Věřím, že naděje je spojena s pravdou. Dokud jsem si nepřipouštěla vyhlídku na smrt, nemohla jsem naději mít. To platí vždycky. Jako křesťané můžeme mít tendenci utíkat ze situací, které v nás vyvolávají zoufalství – politicky, ekologicky, lidsky… Je normální, že jsme jimi pobouřeni, ale zdá se mi, že nás naděje vybízí, abychom právě tam, v realitě těchto situací, stáli a dívali se na ně v pravdě. Georges Bernanos hodně mluví o naději jako o hrdinské ctnosti. Je to ctnost, která nás pudí něco udělat, k tomu, abychom neutíkali, abychom bojovali za to, co víme, že je dobré, nebo v to věříme. Naděje nás vede k Božímu zaslíbení.“ Clémence Pasquierová, rozhovor Clémence Houdailleové, 11. 10. 2024 v La Croix

[19] V kikujštině (jazyk gĩkũyũ) je jednou z Božích vlastností, že Bůh je „nadějehodný“ – „Mwihokeku“: Bůh, v něhož můžeme vkládat naději. Mwĩhoko – naděje; Wĩhokeku – nadějehodnost; Mwĩhokeku – hodný naděje, např. ngai nĩ mwĩhokeku | Bůh je hoden naděje.

[20] „Znamená-li naděje vzít na vědomí současná nebezpečí, učí nás také žít v přítomnosti a věřit v budoucnost, aniž bychom prodlévali v minulosti a nechali se ovládat záští. Je konečně tím, po čem naše duše touží. Její nepřítomnost v nás vyvolává hořkost nebo násilí. Stejně jako láska v Písni písní i naděje vdechuje do těla, které opustila touha, zase život.“ Corine Pelluchonová v knize L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paříž 2023), str. 13–14).

[21] „Je to právě osoba na kříži, která trpí jako my, která se stala nikým a která osvětluje naši tragickou lidskou existenci… Nehledíme na Ježíše jako na pouhý příklad k následování, ani se ho nemáme snažit zbožňovat. Vidíme Ježíše jako Boha, který na sebe bere lidskou podobu, trpí a pláče s námi.“ Kwok Pui Lanová, teoložka pocházející z Hongkongu, „Bůh pláče s naší bolestí“, in Nové oči pro čtení: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World (Biblické a teologické úvahy žen ze třetího světa). John S. Pobee a Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), str. 92

[22] Srov. Jan 12, 32

[23] „Svůj pokoj vám zanechávám, svůj pokoj vám dávám.“ (J 14, 27) Charakteristickým rysem vyspělého člověka je nenechat se snadno pohnout věcmi tohoto světa, znepokojovat se strachem, rozrušovat se podezíráním, otřásat se hrůzou, trápit se zármutkem, ale stát pevně v klidu víry jako na pevném a velmi bezpečném břehu, tváří v tvář hrozivé záplavě a bouřím světa. Právě tuto stálost vnesl Kristus do myslí křesťanů a vlil do nich vnitřní pokoj, který je dopřán těm, kdo prošli zkouškami.“ Ambrož Milánský, Traktát III, Jákob a blažený život 6, 28, citováno v Soyons l'âme du monde, str. 109 (Les Presses de Taizé, 1998 a 2025)

[24] Viz www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Viz Žalm 85, 11 „Setkají se milosrdenství a věrnost, spravedlnost s pokojem si dají políbení.“

모든 희망을 넘어서는 희망

Han-Yol — 2025-02-09T03:51:09Z

일상생활에서 가혹한 현실에 직면한 젊은이들의 이야기를 떼제 안팎에서 들으면서[1] , 나는 어떻게 그들이 지속할 힘을 찾는지 생각하게 됩니다. 그들이 전쟁 지역에 살고 있을 때 이 물음은 더 절실해집니다.

불가능해 보이는 상황에서 그들의 인내와 회복탄력성은 어디서 나오는 걸까요? 그들의 얘기를 경청하면서 믿음의 사람들은 하느님을 신뢰함으로써 희망을 키울 수 있다는 것이 내게는 더 분명해졌습니다. 그리고 예수님의 부활을 통해, 죽음으로 모든 것이 끝나지 않으리라는 확신이 자라납니다.

부활에 대한 신뢰가 있을 때 삶의 피로가 마지막 지점이 아니라는 희망을 갖게 됩니다. 우리는 더 많은 무엇에로 부르심을 받았습니다. 젊은이들이 나와 나누고 싶었던 이 희망은, 모든 것을 잃은 듯할 때 새 생명이 솟아나기를 기대하기에 모든 희망을 넘어서는 희망입니다[2].

마리아는 찬양과 희망의 외침으로 이렇게 노래했습니다. “주님은 전능하신 팔을 펼치시어 마음이 교만한 자들을 흩으셨습니다. 권세있는 자들을 그 자리에서 내치시고 보잘 것 없는 이들을 높이셨으며 배고픈 사람은 좋은 것으로 배불리시고 부요한 사람은 빈손으로 돌려 보내셨습니다.” (루카/누가 1:51-53) 그렇습니다. 상황이 바뀌도록 마리아와 함께 담대히 노래하고 기도합시다. 하느님/하나님이 침묵하시는 것처럼 보이더라도 갑자기 길이 열릴 수 있습니다[[3].

동시에, 우리 주변에서 고통받고 있는 사람들, 전쟁에 휘말리거나 강제로 조국을 떠나야 하는 사람들과의 연대의 표시를 표현하기 위해, 비록 별 것 아닌 것처럼 보일지라도, 우리가 할 수 있는 일을 합시다. 그렇게 할 때 우리는 모든 희망을 넘어서는 희망을 가질 수 있는 것이 아니겠습니까?

다음 묵상은 대부분 전쟁 중인 국가나 분쟁 지역에 살고 있는 젊은이들과 지난 해 만남과 대화에서 나온 것입니다. 자신의 경험과 생각을 나누어 준 사람들과 세심한 조언으로 이 글편지가 나오도록 해 준 공동체의 젊은 형제들에게 깊은 감사를 드립니다.

희망할 용기

우리가 하느님의 사랑을 신뢰하기를 열망할 때, 우리 주변에서 보고 느끼는 것은 너무나 자주 그 사랑과는 반대인 것처럼 보입니다. 우리는 이미 주어진 것과 앞으로 다가올 것 사이에 갇혀 있습니다. 이 공간이 늘 그렇게 편안하지는 않습니다. 그러나 그것이 성취의 희망을 향해 열릴 때[4], 우리 안의 무언가가 자유롭게 됩니다.

희망에는 인내가 필요합니다. 사도 바울로는 “우리는 보이지 않는 것을 바라기에 참고 기다릴 따름입니다.”(로마서 8:25)라고 말했습니다. 하느님의 때에 충만히 다가올 것을 향하면서도 “안으로는 싸우고 밖으로는 두려움에 싸여” (고린도후서 7:5 ) 어려움을 겪고 있는 우리는, 그 공간에서 도망가지 않고 담대히 거기 머물겠습니까?

“아브라함은 절망 속에서도 희망을 잃지 않고 믿었습니다.”(로마서 4:18). 많은 믿음의 백성들의 조상인 아브라함은 어떤 이성적인 희망을 훨씬 넘어서는 하느님의 약속에 매달렸습니다. 그와 그의 아내 사라는 그들에게는 불가능해 보였던 것을 받았습니다.

나라가 전쟁으로 황폐화되고 주민들이 유배의 위협을 받고 그 자신이 감옥에 갇혀 있을 때 예언자 예레미야는 미래에 투자했습니다. 하느님께서 당신 백성을 저버리지 않으실 것이라고 확신했기에.그는 밭을 샀습니다 (예레미야 32:6-15).

희망으로 그렇게 놀라운 행동을 할 때 믿음은 더 분명하게 됩니다. 그것은 아직 보이지 않고 불확실하기까지 한 것에 대한 확고한 신뢰입니다. 우리는 그런 희망을 품을 수 있겠습니까? 이것은 궁극적으로 기쁨의 원천을 다시 열어줍니다[5].가장 복잡한 인류의 상황에서도, 우리가 감히 희망조차 못했던 일이 실현될 수 있습니다.

오늘날, 전쟁으로 인해 큰 피해를 입은 많은 국가들에서 놀라운 희망의 계획[6] 이 생겨나고 있습니다.

희망을 품은 이들의 이야기를 경청하기

희망이 무엇을 의미하는지 더 잘 이해하려면 고난과 폭력 한복판에서 살아가는 사람들의 말을 경청해야 합니다. 하느님께서 바로 그들의 목소리를 통해서 우리를 인도하시지 않겠습니까?

내가 공동체의 형제 두 사람과 함께 우크라이나를 방문했을 때 교회 지도자 한 분이 우리에게 이렇게 말했습니다. “기도는 치유가 가능한 공간을 열어줍니다.” 그의 말은 제게 크게 와 닿았습니다. 그는 동포의 고통을 끊임없이 목격하면서, 신자들이 열린 자세로 새로운 것을 맞이할 수 있는 곳은 바로 그들의 내면 생활임을 알아본 것입니다.

그것은 당장의 결과를 가져오지 못한다 해도 다른 수단이 동반된다면 상처와 슬픔을 극복하기 시작하고 치유된 인류의 희망을 일깨워주는 과정입니다. 기도는 가장 복잡한 상황에서도 굳건히 설 수 있는 힘을 줍니다.[7].어둠이 모든 것을 삼키는 것처럼 보일 때 그것은 낙담의 파도를 깨뜨립니다.

프랑스에 살고 있지만 가족이 가자지구에 있는 한 팔레스타인 여성은 우리에게 다음과 같이 썼습니다. “상처받은 이들, 연약한 이들을 안고 가는 사랑은 새로운 힘을 줍니다. 그것은 중풍병자[8]를 그의 친구들이 믿음으로 들고 갔던 복음서의 이야기를 상기시킵니다. 기도는 저항하는 방법이기도 한데, 나는 그 점을 중요하게 생각합니다. 하지만 나도 인간입니다. 우리 가족 두 사람의 사망 소식을 듣고 분노에 휩싸여 소리 지르고 울었습니다.... 정신을 차렸을 때, 바로 그 고통과 절망 속에 하느님이 계시고 그리고 하느님이 우리를 안고 가신다는 사실을 알게 되었습니다.”

지난 여름 떼제를 방문했을 때 그는 “매일 아침 나는 미워하기보다 사랑할 수 있는 힘을 얻기를 기도한다”고 말했습니다. 그의 말은 길을 비추는 등불과 같습니다.

전쟁으로 피해를 입은 아시아 국가의 한 젊은 여성은 내게 이렇게 말했습니다. “우리 국민은 압도되어 있지만 복음에서 위안을 찾습니다. 하느님의 백성들은 얼마나 자주 피난했습니까? 하지만 상황이 아무리 어려워도 공동체가 만들어졌습니다. 하느님은 우리를 위해 더 위대한 계획을 갖고 계시지만 우리는 매일 매일을 살아갈 수밖에 없습니다. 오늘을 살아갈 수 있다는 것은 선물이며 삶을 온전하게 살아갈 수 있다는 표시입니다. 기도에는 평화의 샘물이 있어서 우리는 서로 격려하고 나눔과 연대의 의미를 찾을 수 있게 됩니다.”

레바논 청년에게서 나는 이런 말을 들었습니다. “제 어머니는 희망의 증인이십니다. 모든 일에도 불구하고 어머니는 항상 꿋꿋이 서 계셨습니다. 그분 덕분에 제가 오늘의 제가 되었습니다. 어머니는 우리에게 하느님께 대한 신앙을 갖고 기도하도록 가르쳐 주셨습니다. 신뢰로 살아가는 사람은 그 샘물에서 마시고 증인이 되기에 다른 사람에게 신뢰를 보여줍니다.”

우리 각자가 처한 상황에서 찾아서 경청할 수 있는 희망의 증인은 누구입니까? 귀를 열어 그들이 말하는 것을 잘 들어봅시다.

희망을 위한 노력

우리의 계획이 좌절되고 희망이 물거품이 될 때 우리는 어떻게 반응합니까? 예수님께서는 우리가 어떻게 희망의 사람으로 남을 수 있는지에 대한 열쇠를 주십니다. 그분은 배고픈 사람들의 큰 무리를 보시고 그들을 “불쌍히 여기셨”습니다. 문자 그대로 그들에게 “마음이 나가셨습니다” [9] 그리고 그분은 그들의 필요를 충족시킬 방법을 찾았습니다.

고통스러운 상황에 굴복하지 않을 때 우리 안에서 희망이 생겨납니다. 이는 수동적으로 기다리는 것과는 반대로 투쟁을 수반하며[10],다른 방법이 없습니다. 희망에 대한 그 갈망만으로도 우리는 인간적으로 가능한 것과 하느님께 가능한 것 사이의 문턱을 넘어갈 수 있습니다.

그리스도와 함께 주어진 희망으로 우리는 하느님의 미래에 충만하게 다가올 일을 미리 맛볼 수 있게 됩니다. 그것은 배의 닻과 같아서.[11]폭풍이 몰아칠 때에도 우리를 굳건히 붙들어 줍니다. 이를 통해 우리는 우리가 받은 부르심과 우리에게 맡겨진 사람들에 대한 신실함의 작은 표지들을 살아낼 수 있습니다. 그것은 또한 우리에게 비처럼 쏟아질 수 있는 역경으로부터 보호해 주는 투구와도 같습니다.[12]

떼제의 규칙은 “이웃에 대한 사랑을 그렇게 쉽게 고백하면서도 갈라진 채로 있는 그리스도인들의 분열의 스캔들”에 결코 굴복하지 말라고 말합니다. 로제 수사에게 그리스도인의 일치는[13] 단순히 그 자체가 목적이 아니라 인류 가족의 평화를 향한 길이었습니다. [14]

떼제 주변의 소박한 회양목은 지난 몇 년간 기생충 때문에 두 번이나 큰 피해를 입었지만 갑자기 다시 살아나고 있습니다. 명백히 죽은 나무에서 회색이 녹색으로 변하면서 파릇파릇한 가지가 자랍니다. 자연은 생존을 위해 싸우면서, 희망을 향한 우리 자신의 싸움을 반영하고 격려합니다. 피조물을 위한 희망과[15],하느님의 선한 창조가 주는 희망은 인류를 위한 희망과 떼놓을 수 없습니다.[16]

희망의 사람으로 남기

상호 이해가 불가능해 보이는 상황에 직면하면 희망은 쉽게 무너질 수 있습니다. 남을 의심하는 분위기를 조성하면 다른 사람들을 불신의 그물에 빠뜨릴 위험이 있습니다.

이런 일은 우리 사회와 국가뿐만 아니라 우리 지역 사회, 교회, 가족에서도 일어날 수 있습니다. 그것이 전개되는 과정은 숨겨지거나 공개될 수 있지만 항상 우리의 힘을 소모시킵니다. 그러나 불의 앞에서 우리는 사람들이 더 이상 다른 사람들의 희생자가 되지 않도록 악을 단죄해야 할 때가 있습니다.[17]

희망을 유지하려면 우리는 서로가 필요합니다. 우리가 다른 사람의 필요에 주의를 기울일 때 희망은 피어납니다. 우리는 가장 큰 역경 속에서도 살고, 웃고, 매일 가능한 작은 것들을 내어주기로 선택하는 사람들을 볼 수 있습니다.

희망은 진실[18] 정의와 연결되어 있습니다. 둘 다 하느님의 품성이기 때문에 그럴까요? 우리는 예수님의 삶과 죽음과 부활에서 그것들을 보지 않습니까? 희망을 키우려면 현실을 있는 그대로 직시하고 이를 하느님의 약속에 비추어 바라볼 필요가 있습니다.[19].

분쟁 지역에 사는 한 젊은이는 이렇게 말했습니다. “카페에서 책을 읽고 있었는데, 로켓이 우리 주위로 날아오기 시작했습니다. 사람들은 극도로 흥분해서 뛰쳐나갔지만 나는 남아서 책을 끝까지 읽기로 결정했습니다.” 피난처를 찾는 것도 현명한 선택이었겠지만, 이 이야기를 공유하는 것은 전쟁이 불가피하다는 것에 대한 희망의 항의입니다.

우리 형제들 중 한 사람이 나에게 이렇게 말했습니다. “희망은 도발적이며, 그 이상으로 전염성이 있습니다. 희망의 반대는 무관심이나 체념입니다. 전쟁으로 피해를 입은 우리나라를 최근 방문했을 때 슬픔과 걱정과 불안에 찬 사람들의 얼굴을 보았습니다. 그래서 나는 '내가 무엇을 할 수 있을까?'라고 자문했습니다. 그리고 한 가지 생각이 떠올랐습니다. 운전할 때 내게 통행 우선권이 있을 때마다 멈춰서 내 앞에 있는 사람이 먼저 가도록 해 주어야 하겠다는 것이었습니다. 이렇게 하는데는 5초의 시간이 소요됩니다. 하지만 이 작은 행동에 사람들의 표정이 바뀌었고, 내 형제나 자매의 고통이 조금 줄어드는 것 같았습니다.

우리 안의 모든 것은 전쟁과 죽음에 저항합니다.... 우리 안의 모든 것은 생명과 아름다움을 갈망합니다.”[20]

부활절 희망

지금 이 순간 나는 어디에 있나요? 성금요일 십자가 아래에? 부활 주일의 기쁨 속에? 아니면 성토요일에 어디로 향해야 할지 몰라 기다리고 있습니까?

내가 어디에 있든 희망의 길을 엿볼 수 있을까요? 모든 사람을 위한 사랑으로 자신의 생명을 바치시고, 폭력과 증오와 죽음의 모든 세력보다 더 강한 사랑을 우리에게 보여 주신 예수님을 바라볼 때, 그 길은 내 앞에 열립니다.

희망은 상황에 대한 분석이 아니라 자주 깜빡이는 신뢰의 불꽃에 힘입습니다. 이 불꽃은 비록 연약하지만 예수님의 친구들에게 그랬던 것처럼 가장 깊은 밤에 타오릅니다. 그들 중 많은 사람들은 그분이 가장 큰 시련을 겪었을 때 그분을 버렸습니다. 그분의 사랑으로 인해 그들은 돌아올 수 있었습니다.

우리가 부활하신 예수님을 알아볼 수만 있다면! 그러나 그분의 임재는 우리의 인식에 달려 있지 않습니다. 막달라 마리아가 절망 때문에 볼 수 없었듯이 우리도 절망하면 앞을 제대로 볼 수 없게 됩니다. 부활하신 예수님께서는 마리아에게 “왜 울고 있느냐?” 그리고 “누구를 찾고 있느냐?” (요한복음 20:15) 라고 물으셨습니다. 이 두 번째 질문은 요한복음에서 그분이 하신 첫 번째 말씀인 “무엇을 찾고 있느냐?”와 같습니다.(요한복음 1:38). 그가 인간의 가장 깊은 슬픔과 죽음을 받아들이신 이후로, 의미를 찾는 것은 현존에 대한 갈망이 되었습니다.[21].

죽음에서 부활하시고, 하느님 안에 살아계신 예수님께서는 우리를 당신께로 이끄십니다.[22] 부활하신 예수님께서는 슬픔이 가득하든 기쁨이 가득하든 우리 존재의 가장 깊은 곳에서 우리를 만나시어, 우리에게 아버지와의 관계와 성령 안에서 서로의 친교를 열어주십니다. 우리는 더 이상 절망의 포로가 아닙니다. 새로운 삶이 가능합니다.

바울로는 이렇게 썼습니다. “희망은 우리를 실망시키지 않습니다. 우리가 받은 성령께서 우리의 마음속에 하느님의 사랑을 부어주셨기 때문입니다. ”(로마서 5:5). 그 사랑으로 살아갑시다. 성령께서 언제나 우리를 인도하시기를!

희망의 순례자, 평화의 순례자

부활에 대한 믿음 덕분에 많은 사람들은 고난 속에서도 희망을 붙잡을 수 있었습니다. 그것은 우리 자신의 불가능함을 뛰어넘어 우리의 마음이 다른 사람들을 향해 나아가고 행동하도록 이끄는 원천입니다.

예수님의 부활을 믿으려면 많은 용기와 대담함이 필요합니다. 그 말은 오늘날 우리 주변에 존재하는 죽음과 파괴 때문에 꼼짝 못하고 가만히 있지 않으려고 애쓰는 것을 의미합니다.

절망적으로 보이는 상황에서도 하느님은 새로운 것을 창조하실 수 있습니다. 하느님은 죽음에서 생명을 가져오실 수 있으며, 심지어 갈등에서 화해를 가져오실 수도 있습니다.

부활절 아침 일찍 예수님의 무덤에 찾아온 그분의 벗인 여자들은 “누가 돌을 굴려내 줄 것인가?”라고 묻고 있었습니다. (마르코/마가 복음 16:3) 우리 가운데 새 생명이 태어날 수 있도록 하느님께 굴려내 달라고 간구해야 할 돌들은 무엇일까요?

그 새로운 생명은 우리를 일어서게 하고, 다른 사람들과 함께 걸어가도록 이끌어 줍니다. 우리는 우리가 품은 희망의 순례자가 됩니다. 그것은 또한 평화에 대한 희망이 아니겠습니까? 왜냐하면 “그리스도는 우리의 평화”(에페소/에베소 2:14)이시기 때문입니다. 그분께서 우리에게 이렇게 말씀하시는 것을 듣게 될까요? “나는 너희에게 평화를 주고 간다. 내 평화를 너희에게 주는 것이다.[23] 내가 주는 평화는 세상이 주는 평화와는 다르다. 걱정하거나 두려워하지 마라.”(요한복음 14:27-28).

평화의 순례자로서[24], 우리는 정의 없이는 참된 평화가 없다는 것을 압니다.[25] 우리가 우리 안에 간직한 평화는 우리가 터하여 살아가는 희망에서 나오고 우리를 내적으로 자유롭게 해줍니다. 우리가 성령의 감화로 인내롭게 살아갈 때 생명을 사랑하고 불의에 저항할 수 있습니다.

어느 날 우리는 즈카리야/스가랴의 노래로 기도하게 될지도 모릅니다. 타국에 점령된 땅의 노인이었던 그는 예상치 못한 탄생을 기뻐하며 경축했습니다. “이것은 우리 하느님의 지극한 자비의 덕분이라. 하늘 높은 곳에 구원의 태양을 뜨게 하시어 죽음의 그늘 밑 어둠 속에 사는 우리에게 빛을 비추어주시고 우리의 발걸음을 평화의 길로 이끌어주시리라.”(루카/누가 1:78-79).

우리는 모든 희망을 넘어서 희망할 준비가 되어 있습니까?

부활하신 그리스도여, 성령의 현존으로 당신은 하느님의 사랑을 우리 마음에 부어 주시고 우리가 모든 희망을 넘어 희망할 수 있게 해 주십니다. 그리고 우리의 내면 깊은 곳으로부터 놀라운 평화가 차츰 솟아납니다. 주님은 찬양받으소서!

[1] 2024년 5월, 나는 우리공동체 수사 두 사람과 함께 전쟁으로 찢어진 우크라이나에 순례자로 찾아갔습니다. 여름 동안 우리는 미얀마, 니카라과, 우크라이나 젊은이들을 떼제에 맞이했습니다. 가을에는 네 명의 수사들이 우크라이나로 돌아가 여러 지역을 방문하고 돌아왔고 나는 위에 언급한 세 나라와 베들레헴과 레바논의 청년들과 온라인 대화를 나누었습니다.

[2] “너무나 캄캄해서 대낮에도 밤과 같고 개인과 민족들이 환상을 버리게 할만큼 앞이 전혀 보이지 않는 것을 먼저 경험하지 않고는 희망이 있을 수 없다.” Corine Pelluchon, L'espérance, ou la traversée de l'impossible의 (Éditions Payot & Rivages, 파리, 2023) p. 8

[3] “희망은 하느님의 침묵에 대한 인간의 반응입니다.” Anne Lécu가 인용한 Jacques Ellul의 말.
www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] 구스타보 구티에레스(Gustavo Gutiérrez)는 신명기 4장 31절에 대한 주석에서 이렇게 썼습니다. “하느님은 언약을 잊지 않으실 것이다. 충실함은 무엇보다도 기억이다. 신실하다는 것은 우리의 약속과 결심을 잊지 않고 기억하고 전통을 간직한다는 말이다. 언약에 충실하기 위해서는 언약의 근원과 그것이 요구하는 바를 먼저 기억해야 한다. (...) 그러나 참된 신실함은 그 이상을 의미한다. 그것은 또한 미래에 대한 투사를 요구하는데, 이는 언뜻 보기에는 덜 명확해 보이지다. 기억을 갖는다는 것은 과거에 고정되어 있는 것이 아니다. 어제를 기억하는 것이 중요하지만 그것은 내일에 베팅하는 데 도움이 되기 때문니다(...). 충실함은 주도권 없이 이미 다져진 길을 따라가는 것이 아니라, 그 길을 항구히 새롭게하는 데 있다. 그것은 우리가 혁신하고 변화하고, 새로운 계획을 설계하도록 이끌어주어야 한다”(Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, pp. 82-83).

[5] 전쟁 상황에 살고 있는 젊은이들과의 대화에서 그들 중 많은 사람들이 기쁨과 힘의 원천으로 노래가 얼마나 중요한지 이야기했습니다. 이 편지는 에스토니아 탈린에서 열리는 2024-2025년 젊은이들의 유럽 모임에서 발표되었습니다. 1991년 에스토니아가 평화적으로 독립을 되찾는 데 큰 공헌을 한 '노래하는 혁명'을 잊지 맙시다. 당시에 사람들은 자신들이 직면한 위협에 맞서기 위해 노래를 부르며 가두 시위에 나갔습니다.

[6] 우리 형제 중 한 사람이 순례 중에 만난 어떤 사람은 그에게 이렇게 말했습니다. “내 안에는 창조적인 분노가 살고 있습니다.” 현 상황을 바꾸기 위해 그가 작은 일 하나라도 해보고 싶게 만는 것은 바로 그 힘이었습니다.

[7] “스승 (실루안)으로부터 그(소프로니 사카로프)는 자신의 영적인 삶에 바탕이 되는 많은 것을 배웠다. 두 가지가 눈에 띈다. 기도 중에 경험하는 모든 것이 하느님이 아니라 황량한 공허함일 때 버림받은 느낌에 어떻게 직면해야 하는지, 그리고 고통 받는 세상을 위한 강렬한 기도에 수반되는 불안에 어떻게 대처해야 하는지다. 첫 번째는 사하로프가 나중에 더 많이 발전시킬 '하느님께 버림받음'의 개념으로 의미를 찾았고, 두 번째는 기도 중에 스승에게 계시되었고 그가 제자에게 전달한 명령에 의해 의미가 부여되었습니다. '네 마음은 지옥에 두고 절망하지 말라! '” Norman Russell, Theosis and Religion (캠브리지 대학 출판부 2024), p. 169

[8] 마르코/마가복음 2:1-12 참조. 친구를 도우려 지붕을 뚫고 예수님께 데려가기 위해 모든 장벽을 극복하는 사람들이 가진 희망의 힘을 주목하십시오..

[9] 그리스어 동사 σπλαγχνζομαι(스플란크니조마이)는 매우 강한 감정을 표현합니다. 이는 필요에 대한 따뜻하고 자비로운 반응을 나타냅니다. 번역하기가 어려운데 자비, 연민, 동정 모두가 그 의미를 전달합니다. 그러나 “그의 마음이 그들에게로 향했다”는 것은 아마도 동사가 암시하는 직감적인 반응을 더 완전하게 표현하는 것 같습니다. 마태복음에서(14:14, 15:32, 18:27, 20:34 참조) 동사는 단지 감정이나 느낌을 지칭하는 것이 아니라 필요에 맞는 실제적인 반응도 지칭합니다. 이 경우, 예수께서는 병자를 고치신 다음 군중을 먹이실 것입니다. 감정은 배려와 효과적인 행동을 낳습니다. 동사는 간단히 말해서 복음을 담고 있습니다.

[10] 디모데오 전서 4장 10절 “우리가 수고하며 싸우는 것은 모든 사람, 특히 믿는 사람들의 구세주이신 살아 계신 하느님께 희망을 걸고 있기 때문입니다.”

[11] 히브리서6장 19절 참조

[12] 데살로니가전서 5장 8절 참조

[13] 공동합의성(시노달리타스)에 관한 시노드는 가톨릭 교회가 이미 그 안에 존재하는 다양성을 인식하고 소중히 여길 수 있게 해주었습니다. 이번 시노드에서 다른 교회 대표들의 역할은 중요했습니다. 이는 그리스도를 사랑하는 모든 사람의 일치를 향한 길에서 일치 운동 소명에 대한 새로운 희망을 주지 않습니까?

[14] 떼제는 전쟁 중에 설립되었습니다. 우리가 다양한 교회, 국가, 문화, 시대의 형제로서 살려고 노력하는 “친교의 비유”가 인류 가족의 분열에 직면한 희망의 표징이 되려면 지속적인 관심이 필요합니다.

[15] 로마서 8장 21-23절 참조

[16] 기후 변화의 도전과 생물 다양성의 감소 앞에서, 모든 것이 연결되어 있는 우리 공동의 집에 대한 관심을 어떻게 심화시킬 수 있을까요?

[17] 우리 떼제 공동체는 일부 형제들이 받은 학대와 추행 혐의에 대하여 진실을 밝히려는 노력을 계속하고 있습니다. 고통을 겪고 목소리를 낸 사람들의 용기가 있었기에 우리는 그들로부터 더 많은 것을 배우려고 노력해야 합니다. 너무나 자주 그들은 거듭거듭 새로운 희망과 삶을 찾습니다. 그에 힘입어 우리는 떼제와 다른 곳에서 열리는 모임이 모든에게 안전한 것으로 만들고 관련 문제에 대한 인식을 제고하기 위해 가능한 모든 노력을 다하려고 합니다(www.taize.fr/protection 참조). 또한 생존자들의 의견을 경청하고 중재하는 인정 및 배상 위원회(www.reconnaissancereparation.org/참조)의 활동에도 감사드립니다.

[18] “나는 희망이 진실과 연결되어 있다고 믿습니다. 죽을 수 있다는 사실을 받아들이기 전까지는 희망을 가질 수 없었습니다. 이것은 모든 상황에 적용됩니다. 그리스도인으로서 우리는 정치적으로, 생태학적으로, 인도적으로 우리를 절망하게 만드는 상황에서 도망치려고 할 수 있습니다.... 우리가 그 상황에 경악하는 것은 정상이지만 희망을 가질 때 우리는 바로 그 곳, 이러한 현실 한복판에 서서 진실되이 그것을 바라볼 수 있게 됩니다. 조르주 베르나노스는 희망을 영웅적인 덕성으로 많이 이야기합니다. 그것은 우리가 도망치지 않고 행동하며, 우리가 알고 있거나 좋다고 믿는 것을 위해 싸우는 덕성입니다. 희망은 우리를 하느님의 약속으로 인도합니다.” Clémence Pasquier, 인터뷰: Clémence Houdaille, La Croix, 2024년 11월 10일

[19] 키쿠유(기쿠유) 언어에서 하느님의 속성 중 하나는 하느님이 “희망할만한” “Mwihokeku” 분, 우리가 희망을 가질 수 있는 하느님이라는 것입니다. Mwĩhoko – 희망; Wĩhokeku – 희망 가치; Mwĩhokeku – 희망할만한 가치가 있는. 예. Ngai nĩ mwĩhokeku | 하느님은 희망을 품기에 합당한 분이십니다.

[20] “희망이 현재의 위험을 감수하는 것을 뜻한다면, 그것은 또한 우리에게 과거에 연연하지 않고 모든 원한을 버리고 현재에 살고 미래를 믿도록 가르칩니다. 결국 그것은 우리 영혼이 갈망하는 것이며, 그것이 없을 때 우리는 비참해지고 폭력적으로 됩니다. 아가서에 나오는 사랑처럼 희망은 욕망이 버린 몸에 다시 생명을 불어넣습니다.” L'espérance, ou la traversée de l'impossible의 Corine Pelluchon(Éditions Payot & Rivages, 파리, 2023) pp. 13-14

[21] “우리처럼 고통받고 아무 것도 아닌 존재로 변한 바로 십자가 위의 그분이 우리의 비극적인 인간 존재를 조명해 주신다. … 우리는 예수를 단순히 흉내낼 모범으로만 보지도 않고 그를 우상화하려고 하지도 않을 것이다. 우리는 예수를 인간의 모습을 취하시고 우리와 함께 고통받고 우시는 하느님으로 본다.” 홍콩 출신 신학자 Kwok Pui Lan의 글 “God Weeps with Our Pain” John S. Pobee 및 Barbel von Wartenberg-Potter이 편집한 책 New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), p. 92

[22] 요한복음 12:32 참조

[23] “나는 너희에게 평화를 주고 간다. 내 평화를 너희에게 주는 것이다.”(요한복음 14:27). 온전히 성숙한 이의 특징은, 두려움으로 안절부절하거나 의심에 동요하고 공포에 흔들리고, 슬픔에 휩싸이면서 세상 일에 쉽게 흔들리지 않고, 밀려드는 세상사의 홍수와 폭풍 앞에서도 마치 견고하고 안전한 곳처럼 평온한 믿음의 속에 굳건히 서 있는 것입니다. 그리스도께서 그리스도인들의 마음에 주신 것은 바로 이런 변함없는 자세입니다. 주님은 시련을 겪은 사람들이 누릴 수 있는 내적 평화를 신자들에게 불어넣어 주십니다.” Ambrose of Milan, Treatise III, On Jacob and the Blessed Life 6, 28, Soyons l'âme du monde(Les Presses de Taizé, 1998 및 2025) p.에서 인용됨. 109

[24] www.taize.fr/pilgrims-of-peace참조

[25] 시편 85:10을 참조. “사랑과 진실이 눈을 맞추고 정의와 평화가 입을 맞추리라.”

“Letter 2025” in Asian languages

Нада која превазилази сваку наду

Richard — 2025-01-09T14:51:09Z

Слушајући младе људе у Тезеу и другде[1], од којих се многи суочавају са грубом реалношћу у свом свакодневном животу, питам се како проналазе снагу да наставе даље. Ово питање постаје још критичније за оне који живе у ратним зонама.

Одакле њихова отпорност и истрајност у наизглед немогућим ситуацијама? Док сам слушао, постало ми је јасно да поверење у Бога омогућава онима који верују да негују наду. А захваљујући Исусовом васкрсењу, расте извесност да смрт неће имати последњу реч.

Поверење у Васкрсење даје наду да животне муке нису крајња тачка. Позвани смо на нешто више. Ту наду су млади људи хтели да поделе са мном, наду која превазилази сваку наду јер рачуна да ће се нови живот појавити када се све чини изгубљено[2].

Марија је певала у свом вапају хвале и наде: „Показа силу мишицом својом; разасу горде у мислима срца њихова. Збаци силне са престола и подиже понижене. Гладне напуни блага, и богате отпусти празне.“ (Лука 1:51-53) Хајде усудимо се да певамо са њом и да се молимо да се ситуације промене. Чак и када Бог изгледа да ћути, може се изненада отворити пут[3].

У исто време, учинимо све што можемо, чак и када се можда не чини много, да изразимо знаке солидарности са људима око нас који су у невољи, или са погођенима ратом или приморанима да напусте своју земљу. Неће ли то нас оспособити за наду која превазилази сваку наду?

Размишљања која следе највећим делом потичу из сусрета и разговора са младима који живе у земљама у рату или зонама сукоба током последњих годину дана. Захвалан сам онима који су поделили своја искуства и мишљења, као и нашој најмлађој браћи чији су пажљиви савети све довели у ред.

Храброст за надање

Када чезнемо да се поуздамо у Божју љубав, оно што видимо и осећамо око себе често изгледа да је у супротности са том љубави. Ухваћени смо између онога што је већ дато и онога што ће тек доћи. Овај простор није увек веома пријатан. Али када се отвори нади у испуњење[4], тада се нешто ослобађа у нама.

Нада захтева стрпљење. „Надамо се ономе што не видимо“ (Римљанима 8:25), каже апостол Павле. Окренути ка ономе што ће доћи у потпуности у Божје време, али и узнемирени „споља борбом, изнутра страхом“ (2. Коринћанима 7:5), да ли се усуђујемо да се задржимо у том простору уместо да бежимо из њега?

„Кад није било никакве наде Аврам с надом поверова“ (Римљанима 4:18). Аврам, предак многих људи вере, држао се Божјег обећања далеко изнад сваке разумне наде. Он и његова супруга Сара добили су оно што им се чинило немогућим.

У време када је његова земља била разорена ратом, а њеним становницима претило изгнанство, иако је и сам био у затвору, пророк Јеремија је уложио у будућност: купио је њиву, тако сигуран да Бог неће напустити свој народ (Јеремија 32:6-15).

Такав задивљујући гест наде чини веру стварнијом. То је чврсто поверење у оно што је још невидљиво, па чак и неизвесно. Можемо ли се држати такве наде? То на крају поново отвара извор радости[5]. Чак и у најсложенијим људским ситуацијама, оно чему се никада нисмо усудили да се надамо може се остварити.

Данас, невероватне иницијативе наде[6] ничу у многим земљама у којима рат изазива хаос.

Слушајући људе наде

Да бисмо боље разумели шта значи нада, морамо да слушамо људе који живе усред невоље и насиља. Неће ли нас Бог водити њиховим гласовима?

Током моје посете Украјини са два моја брата, један црквени вођа нам је рекао: „Молитва отвара простор који омогућава исцељење“. Веома ме је погодила његова примедба. Стално суочен са болом свог народа, он види да верници у њиховом унутрашњем животу могу остати отворени да дочекају оно што је ново.

Ово је процес који не даје нужно тренутне резултате, али који, можда праћен другим средствима, отвара врата за превазилажење бола и туге и буди наду у излечено човечанство. Молитва нам даје снагу да чврсто стојимо суочени са најсложенијим ситуацијама[7]. Разбија таласе обесхрабрења када се чини да тама све прогута.

Једна Палестинка која живи у Француској, али чија је породица у Гази, написала нам је: „Љубав која носи рањене, крхке, даје нову снагу. Подсећа ме на одузетога[8] у Јеванђељу, којег носе његови пријатељи и њихова вера. Молитва је такође начин отпора, и то ми је важно. Али ја сам човек: после вести о погибији двојице чланова моје породице, обузео ме бес, викала сам, плакала... Када сам дошла к себи, знала сам да је Бог ту у патњи и очају, и да нас Бог носи.

Овог лета, док је била у Тезеу, рекла је: „Свако јутро се молим да пронађем снагу да волим уместо да мрзим.“ Њене речи су као фењер на путу.

Млада жена из једне азијске земље разорене ратом ми је рекла: „Наш народ нема више куд, али налази утеху у Јеванђељу. Колико често је Божји народ био у бекству? Ипак, заједница је створена ма колико да је било тешко. Бог можда има веће планове за нас, али ми морамо живети дан по дан. Бити у стању да живите данашњи дан је дар и знак да је живот ту да се живи у потпуности. У молитви постоји извор мира који нам омогућава да охрабрујемо једни друге, проналазећи смисао у дељењу и солидарности.”

Из Либана сам чуо ове речи: „Моја мајка је сведочанство наде. Упркос свему, увек је остала да стоји. Због ње сам оно што јесам данас. Научила нас је како да имамо веру у Бога и да се молимо. Свака особа која живи од поверења одражава поверење јер пије на извору и може постати сведок.”

Ко су сведоци наде које свако може открити и саслушати у сопственим ситуацијама? Хајде да отворимо уши да чујемо шта имају да кажу.

Тежећи ка нади

Како да реагујемо када су наши планови осујећени, а наше наде пропале? Исус нам даје кључ како можемо остати људи наде. Суочен са великом гомилом гладних људи, „сажалио се“ на њих, буквално „његово срце је изашло“ [9] ка њима. И нашао је начин да задовољи њихове потребе.

Одбијање да се помиримо са ситуацијама невоље даје нади да се у нама обликује. Она је супротно од пасивног чекања, укључује борбу[10], нема другог начина. Чак и сама чежња за надом може нас одвести од онога што је људски могуће до онога што је могуће Богу.

Нада дата Христом даје нам да искусимо делић онога што ће се у пуној мери догодити у Божјој будућности. Она је као бродско сидро.[11] Чврсто нас држи када олуја бесни. Омогућава нам да живимо мале знаке наше верности позиву који смо примили и људима који су нам поверени. Такође је као кацига[12], штити нас од недаћа које могу пасти на нас.

Типикон Тезеа говори о томе да се никада не помиримо са „скандалом цепања хришћана који тако спремно исповедају љубав према ближњему, а ипак остају подељени“. За брата Рожеа јединство хришћана[13] никада није било циљ само по себи, већ пут ка миру унутар људске породице.[14]

Скромно жбуње шимшира око Тезеа, иако двапут опустошено од паразита протеклих година, изненада поново оживљава. Из онога што је очигледно било мртво, расту свеже гранчице док сива боја прелази у зелену. Природа се бори да преживи, одражавајући и подстичући нашу борбу за наду. Нада за стварање[15], и нада коју пружа добра Божја твар, иду заједно са надом за човечанство.[16]

Останите људи наде

Нада се тако лако може угушити када смо суочени са ситуацијама у којима се чини да није могуће међусобно разумевање. Стварање атмосфере сумње ризикује да зароби друге у мрежу неповерења.

То се може догодити у нашим заједницама, црквама и породицама, као и у друштву и у нашим земљама. Таква динамика може бити скривена или отворена, али увек црпи нашу снагу. Ипак, постоје тренуци када, суочени са неправдом, морамо да осудимо зло како људи више не би били жртве других људи.[17]

Да бисмо остали у нади, потребни смо једни другима. Нада цвета када смо пажљиви према потребама других. Видимо људе који чак и усред највеће невоље одлучују да живе, да се смеју и да нуде оно мало које је сваког дана могуће.

Нада је повезана са истином[18] и правдом. Да ли је то зато што су они Божија својства? Зар их не видимо у животу, смрти и васкрсењу Исуса? Неговање наде захтева суочавање са стварношћу онаквом каква јесте и њезино сагледавање у светлу Божјих обећања[19].

Млада особа која живи у зони сукоба ми је рекла: „Био сам у кафићу и читао своју књигу, када су ракете почеле да лете око нас. Људи су истрчали, пуни емоција, али сам одлучио да останем и завршим читање.” Потрага за склоништем такође би била разумна опција, али дељење ове приче је протест наде против неизбежности рата.

Један од моје браће ми је рекао: „Нада је провокативна, и више од тога, заразна је. Супротност нади је равнодушност или резигнација. Током недавне посете мојој земљи, која је погођена ратом, видео сам лица људи тужна, забринута и под стресом. Па сам се запитао: „Шта да радим?“ И синула ми је идеја: кад год возим и имам предност, стати ћу и дати предност особи испред себе. Ово ме кошта пет секунди. Али могао сам да видим како овај мали чин тера људе да реагују, мало ублажавајући бол мог брата или сестре.

Све у нама одолева рату и смрти.... Све у нама тежи животу и лепоти.” [20]

Ускршња нада

Где сам ја у овом тренутку? У подножју Крста на Велики петак? У радости Васкршње недеље? Или чекам не знајући где да се окренем на Велику суботу?

Где год да стојим, могу ли назрети пут наде? Преда мном се отвара када погледам Исуса који је дао свој живот у љубави за све, који нам је показао љубав која је јача од свих сила насиља, мржње и смрти.

Нада се не ослања на анализу ситуације, већ на оно што је често светлуцав пламен поверења. Иако крхак, овај пламен гори у најдубљој ноћи, као што је горио за Исусове пријатеље. Многи од њих су га напустили у време његовог највећег искушења. Његова љубав им је омогућила повратак.

Само да бисмо препознали Васкрслог Исуса! Али његово присуство не зависи од нашег препознавања. Наше безнађе нас понекад заслепљује као што је заслепило Марију из Магдале. Васкрсли Исус је упитао Марију: „Што плачеш? Кога тражиш?“ (Јован 20:15). Ово друго питање одражава његове прве речи у Јовановом јеванђељу: „Шта тражите?“ (Јован 1:38). Након што је ушао у најдубљу људску тугу и смрт, потрага за смислом постаје жеља за присуством[21].

Васкрсао из мртвих, жив у Богу, Исус нас привлачи к себи.[22] Сусрећући нас у нашем најдубљем бићу, било да је испуњено тугом или радошћу, Васкрсли Исус нам отвара свој однос са Оцем и заједништво једних са другима у Духу Светоме. Више нисмо заробљеници сопственог очаја – нови живот је могућ.

Павле пише: „А нада не постиђује, јер се љубав Божија излила у срца наша Духом Светим који је дат нама.“ (Римљанима 5:5). Да живимо од те љубави. Нека нас увек води Дух Свети!

Ходочасници наде, ходочасници мира

Вера у васкрсење је оспособила многе људе да се држе наде усред невоља. То је извор који нас води даље од сопствених неспособности, да бисмо пустили наше срце да крене ка другима и да бисмо деловали.

Вера у васкрсење Исусово захтева много храбрости и смелости. Она значи напор да не пустимо смрти и уништењу присутним данас око нас, да нас парализују.

Из ситуација које изгледају безнадежно, Бог може створити нешто ново. Бог може извући живот из смрти, па чак и помирење из сукоба.

Жене, Исусове пријатељице, које су рано на Ускршње јутро дошле на његов гроб, питале су се: „Ко ће нам одвалити камен?“ (Марко 16:3). Које је то камење у нашем животу које морамо тражити од Бога да га одвали како би се у нама родио нови живот?

Тај нови живот нам помаже да се усправимо, води нас на путовање заједно са другима. Постајемо ходочасници наде коју носимо у себи. Није ли то и нада за мир? Јер „Христос је наш мир“ (Ефесцима 2:14). Хоћемо ли га чути како нам говори: „Мир вам остављам, мир свој дајем вам.[23] Не дајем вам га као што свет даје. Нека се не збуњује срце ваше, и нека се не боји.“ (Јован 14:27-28).

Као ходочасници мира[24], разумемо да нема правог мира без правде[25]. Мир који носимо у себи, који долази из наде од које живимо, чини нас изнутра слободнима. Омогућава нам да волимо живот и одупремо се неправди, док истрајемо подстакнути Светим Духом.

Једног дана, можда ћемо се затећи како молимо песму Захаријину. Старац у окупираној земљи, обрадовао се неочекиваном рођењу и славио га: „Ради срдачне милости Бога нашега, нас је походио Исток са висине, да обасја оне који седе у тами и у сенци смртни; да управи ноге наше на пут мира.“ (Лука 1:78-79).

Да ли смо спремни за наду која превазилази сваку наду?

Васкрсли Христе, присуством Духа Светога улио си љубав Божију у наша срца и дајеш нам наду која превазилази сваку наду. Из дубине наше, мало по мало, израња изненађујући мир. Нека Ти је слава!

[1] У мају 2024. са два моја брата путовали смо као ходочасници кроз ратом разорену Украјину. Током лета смо у Тезеу дочекивали младе људе из Мјанмара, Никарагве и Украјине. У јесен сам водио онлајн разговоре са младима из ових земаља, као и из Витлејема и Либана, док су се четири моја брата вратила у Украјину, посећујући земљу од истока до запада.

[2] „Не може бити наде без претходног искуства потпуног одсуства хоризонта које је као ноћ усред бела дана и тера појединце као и народе да одбаце своје илузије.“ Корин Пелишон (Corine Pelluchon) у L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023) стр. 8.

[3] „Нада је људски одговор на Божју тишину. Жак Елил (Jacques Ellul), кога цитира Ан Леки (Anne Lécu) www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Коментаришући Поновљене законе 4:31, Густаво Гутијерез пише: „Бог неће заборавити савез; лојалност је пре свега памћење. Бити веран значи памтити, не заборавити наше обавезе, имати осећај за предање. Оданост завету подразумева сећање на изворе савеза и његове захтеве (...) Али права верност подразумева више од тога; такође захтева, а то на први поглед изгледа мање јасно, пројекцију у будућност. Имати сећање не значи остати фокусиран на прошлост. Сећање на јуче је важно, али је важно јер нам помаже да се кладимо на сутра (...). Верност се не састоји у томе да безиницијативно идемо утабаним стазама, већ да их трајно обнављамо; води нас – требало би да нас води – да иновирамо, мењамо, осмишљавамо нове пројекте“ Густаво Гутјерез (Gustavo Gutiérrez), El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, стр. 82-83.

[5] У мојим разговорима са младима који живе у ратним ситуацијама, многи од њих су говорили о важности певања као извора радости и снаге. Ово писмо ће бити објављено током Европског сусрета 2024-2025 у Талину. Не заборавимо „Распевану револуцију“ која је толико допринела да Естонија мирно поврати своју независност 1991. Људи су силазили на улице у песми да се изборе са претњом са којом су били суочени.

[6] Особа коју је један од наше браће срео на ходочашћу му је рекла: „У мени живи стваралачки гнев.“ Била је то та сила која ју је нагнала да пожели да учини бар нешто мало да промени тренутну ситуацију.

[7] „Од старца [Силуана], он [Софроније Сахаров] је научио много тога што ће бити од суштинског значаја за његов духовни живот. Истичу се две ствари: како се суочити са осећајем напуштености када уместо Бога све што се у молитви доживљава је пуста празнина, и како се носити са муком која прати снажну молитву за свет који пати. Првој је дао смисао појaм богоостављености, који ће Сахаров касније потпуније развијати, а друго je наредба откривена старцу у молитви коју је он саопштио свом ученику: ‘Држи ум свој у паклу и не очајавај!'” Норман Расел (Norman Russell), Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), стр. 169.

[8] Видети по Марку 2:1-12. Примети снагу наде у човековим пријатељима који превазилазе све препреке, копају по крову куће да би покушали да му помогну и доведу га Исусу.

[9] Грчки глагол σπλαγχνίζομαι (сплагхнизоме) је емоционално веома јак. Указује на топао, саосећајан одговор на потребу. Тешко је превести: самилост, сажаљење, симпатија, све то преноси нешто од тога. Али „његово срце је изашло ка њима“ можда потпуније изражава емотивну реакцију коју тај глагол имплицира. У Матеју (видети 14:14, 15:32, 18:27, 20:34), глагол се не односи само на емоцију или осећање, већ означава и практичан одговор који задовољава потребе. У овом случају, Исус лечи болесне, а затим ће нахранити гомилу. Емоција резултира бригом и ефикасном акцијом. Глагол у сржи садржи Јеванђеље.

[10] Види 1 Тимотеју 4:10 „Јер за то се и трудимо и боримо, јер се надамо у Бога живога, који је Спаситељ свих људи, особито верних.”

[11] Види Јеврејима 6:19

[12] Види 1 Солуњанима 5:8

[13] Синод о синодалности омогућио је Католичкој цркви да препозна и цени различитост која већ постоји у њој. Улога делегата других Цркава у овом Синоду била је важна. Зар то не даје нову наду за екуменски позив на путу ка јединству свих који воле Христа?

[14] Тезе је основан у време рата. „Парабола заједништва“ коју настојимо да живимо као браћа различитих Цркава, земаља, култура и доба захтева сталну бригу како би била знак наде усред подела у људској породици.

[15] Види Римљанима 8:21-23

[16] Суочени са изазовом климатских промена и губитком биодиверзитета, како можемо да продубимо бригу о нашем заједничком дому где је све повезано?

[17] У нашој заједници Тезе настављамо пут утврђивања истине пошто су нека браћа оптужена за узнемиравање и злостављање. Храброст људи који су патили и говорили мора да нас натера да се трудимо да још више учимо од њих. Тако често траже изнова и изнова нову наду и живот. Они нас мотивишу да учинимо све што је могуће (погледајте www.taize.fr/protection) да сусрете одржане у Тезеу и другде учинимо безбедним за све, као и да подигнемо свест о тој проблематици. Такође смо захвални раду Комисије за признавање и репарацију (видети www.reconnaissancereparation.org/) на саслушању жртава и на посредовању.

[18] „Верујем да је нада повезана са истином. Док нисам прихватио изгледе за смрт, нисам могао да се надам. Ово се односи на све ситуације. Као хришћани, можемо имати склоност да бежимо од ситуација које нас очајавају – политичке, еколошке, људске... Нормално је да смо згрожени њима, али чини ми се да нас нада подстиче да стојимо управо тамо, у стварности ових ситуација, сагледавајући их са истином. Жорж Бернанос много говори о нади као херојској врлини. То је врлина која нас тера на акцију, да не бежимо, да се боримо за оно што знамо или верујемо да је добро. Нада нас води ка Божјем обећању.” Клеманс Паскје (Clémence Pasquier), интервју са Клеманс Удај, La Croix 11/10/2024.

[19] На језику Кикују (Gĩkũyũ) један од атрибута Бога је да је Бог „достојан наде“ – „Мвихокеку“: Бог у кога можемо положити своју наду. Mwĩhoko – нада; wĩhokeku – бити достојан наде; mwĩhokeku – достојан наде. Нпр. Ngai nĩ mwĩhokeku | Бог је достојан наде.

[20] „Ако нада предпоставља мерење садашњих опасности, она нас такође учи да живимо у садашњости и верујемо у будућност, не задржавајући се на прошлости и напуштајући сваку огорченост. Коначно, она је то за чим наша душа жуди и чије одсуство нас чини огорченим или насилним. Попут љубави у Песми над песмама, нада удахњује живот телу које је жеља напустила.” Корин Пелушон у L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023) стр. 13-14.

[21] „Управо та особа на крсту која пати као ми, која је постала нико, осветљава наше трагично људско постојање.... Ми не гледамо на Исуса као само на пример који треба да следимо, нити покушавамо да га идолизирамо. Ми видимо Исуса као Бога који узима људски облик, пати и плаче са нама.” Квок Пуи Лан, теолог која потиче из Хонг Конга, “God Weeps with Our Pain”, у New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee and Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), стр. 92

[22] Види Јован 12:32

[23] „‘Мир свој остављам вама, мир свој дајем вам' (Јован 14:27). Особина онога ко је потпуно зрео није да се лако узбуђује светским стварима, збуњује страхом, узнемирује сумњом, потреса ужасом, забрињава болом, већ да чврсто стоји у смирености вере, као на чврстој и веома сигурној обали, пред претећом поплавом и олујама света. То је та постојаност коју је Христос унео у умове хришћана, уливајући им унутрашњи мир који је дат онима који су прошли кроз искушења.” Амбросије Милански, Treatise III, On Jacob and the Blessed Life 6, 28, quoted in Soyons l'âme du monde (Les Presses de Taizé, 1998 and 2025) стр. 109.

[24] Види www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Видети Псалам 85:10 „Милост и истина срешће се, правда и мир пољубиће се.”

Hopen voorbij alle hoop

András — 2025-01-02T18:09:00Z

Als ik luister naar jongeren in Taizé en elders[1], waarbij veel van hen worden geconfronteerd met de harde realiteit van het leven van alledag, vraag ik me zelf vaak af hoe zij de kracht vinden om door te gaan. En die vraag wordt zelfs nog prangender als deze jongeren in oorlogsgebieden leven.

Wat doet ze steeds weer opstaan en hoe houden ze het vol in schijnbaar uitzichtloze situaties? Door naar hen te luisteren werd me duidelijk dat mensen die op God vertrouwen, hoop kunnen koesteren. En door Jezus' opstanding mogen we weten dat de dood niet het laatste woord heeft.

Door te vertrouwen op de opstanding wordt ons de hoop gegeven dat het leven met zijn moeilijkheden niet het eindpunt is. We zijn geroepen tot iets groters. Het is deze hoop die de jongeren met mij wilden delen, een hoop die in alles blijft bestaan gaat omdat deze hoop bouwt op nieuw leven dat zal ontstaan terwijl alles verloren lijkt[2].

In haar lofzang, die tegelijkertijd een schreeuw om hoop is, zingt Maria: Hij toont zijn macht en zijn kracht en drijft uiteen wie zich verheven wanen, heersers stoot hij van hun troon en wie gering is, geeft hij aanzien. Wie honger heeft overlaadt hij met gaven maar rijken stuurt hij weg met lege handen. (Lucas 1:51-53) Ja, laten we met haar mee durven zingen en bidden dat situaties veranderen! Zelfs als God lijkt te zwijgen, kan zich opeens een nieuwe weg openen[3].

Maar laten we tegelijkertijd doen wat we kunnen (zelfs als dat heel weinig lijkt) om onze solidariteit te laten blijken met mensen om ons heen die het moeilijk hebben, of die zich in oorlogssituaties bevinden of hun land moeten ontvluchten. Zou ons dat niet nieuwe hoop geven, ook als alles verloren lijkt?

De onderstaande gedachten zijn grotendeels ontstaan op basis van ontmoetingen en gesprekken met jongeren die het afgelopen jaar in oorlogssituaties of conflictgebieden leefden. Ik ben heel dankbaar voor iedereen die zijn of haar ervaringen en gedachten met ons heeft gedeeld maar ook voor onze jongste broeders die me hebben geadviseerd hoe alles het beste op papier te zetten.

De moed om hoop te houden

Wanneer we ernaar verlangen om op Gods liefde te vertrouwen, lijkt alles wat we om ons heen zien en ervaren zo tegenstrijdig te zijn met die liefde. We zitten in een soort impasse tussen wat al is gegeven is en wat nog moet komen. En dat is niet altijd even gemakkelijk. Maar als deze impasse de weg opent naar hoop op vervulling[4], dan wordt er in ons iets bevrijd.

Hoop vergt geduld. Maar wij hopen op wat nog niet zichtbaar is (Romeinen 8:25), zegt de apostel Paulus. Zijn we enerzijds gericht op wat op Gods tijd in volheid zal komen, maar worden we anderzijds gekweld omdat we worden belaagd, van buitenaf door vijanden, van binnenuit door zorgen (2 Korintiërs 7:5)? En durven we het in dat spanningsgebied uit te houden in plaats van ervoor te vluchten?

Hoewel het eigenlijk niet kon, bleef Abraham hopen en geloven (Romeinen 4:18). Abraham, aartsvader van veel gelovige mensen, bleef vasthouden aan de belofte die God hem had gedaan, ondanks dat dat een onredelijke hoop leek. Hij en zijn vrouw Sarah ontvingen wat eigenlijk onmogelijk scheen.

In een tijd waarin Jeremia' s land gebukt ging onder oorlog , de inwoners ervan met ballingschap werden bedreigd, en Jeremia zelf in de gevangenis zat, investeerde de profeet in de toekomst: hij kocht een akker. Zo zeker was hij er dus van dat God zijn volk niet in de steek zou laten (Jeremia 32:6-15).

Zo'n ongekend gebaar van hoop zorgt ervoor dat geloof concreet wordt. Het is een vast vertrouwen in wat nog niet zichtbaar, ja zelfs onzeker is. Weten we vast te houden aan een dergelijke hoop? Hierdoor wordt uiteindelijk de bron van vreugde weer voor ons geopend[5]. Zelfs in de meest ingewikkelde situaties kan datgene waar we nooit op hadden durven hopen werkelijkheid worden.

In veel landen waar de oorlog onvoorstelbare verwoestingen aanricht, ontstaan er tegelijkertijd allerlei ongelofelijk hoopvolle initiatieven[6] .

Luisteren naar mensen van hoop

Om beter te kunnen begrijpen wat hoop betekent, is het belangrijk om te luisteren naar mensen die temidden van de ellende en het geweld leven. Zou het niet door hun stemmen zijn dat God ons wil leiden?

Tijdens mijn bezoek aan Oekraïne met twee van mijn broeders zei een kerkleider tegen ons: Gebed opent een ruimte waarin heling mogelijk wordt. Ik was erg geraakt door zijn opmerking. Terwijl hij voortdurend wordt geconfronteerd met de pijn van zijn volk, ziet hij dat gelovigen in hun innerlijke leven open kunnen staan om iets nieuws te verwelkomen.

Dit is een proces waarvan je niet per se onmiddellijk resultaat ziet, maar dat wel, misschien in combinatie met andere middelen, een deur opent om pijn en verdriet te overwinnen en de hoop op een geheelde mensenfamilie doet ontwaken. Gebed geeft de kracht om staande te blijven, ook in de meest lastige situaties[7]. Het is een reddingsboei die ervoor zorgt dat we niet verdrinken als golven van ontmoediging over ons heen slaan af wanneer de duisternis alles lijkt op te slokken.

Een Palestijnse vrouw die in Frankrijk woont, maar van wie de familie in Gaza woont, schreef ons: De liefde die de gewonde, de kwetsbare draagt, geeft nieuwe kracht. Het doet me denken aan de verlamde man[8] in de bijbel, die wordt gedragen door zijn vrienden en hun geloof. Bidden is ook een daad van verzet, en dat is belangrijk voor mij. Maar ik ben ook maar een mens: na het nieuws van de dood van twee van mijn familieleden werd ik overvallen door woede, ik schreeuwde, ik huilde.... Toen ik weer bij zinnen kwam, wist ik dat God er is in lijden en wanhoop, en dat God ons draagt.

Deze zomer, tijdens een bezoek aan Taizé, zei ze: Elke ochtend bid ik dat ik de kracht krijg om lief te hebben in plaats van te haten. Haar woorden zijn als een lamp op de weg.

Een jonge vrouw uit een Aziatisch land dat door oorlog wordt geteisterd, vertelde me: Onze mensen gaan enorm gebukt onder de oorlog, maar vinden troost in de bijbel. Hoe vaak was Gods volk niet op de vlucht? Toch was er sprake van een gemeenschap, hoe moeilijk de situatie ook was. God heeft misschien grotere plannen voor ons, maar we moeten per dag leven. In staat zijn om in het 'nu' te leven is een geschenk en een teken dat het leven er is om volledig geleefd te worden. Het gebed is een bron van vrede die ons in staat stelt elkaar moed te geven en betekenis te vinden in saamhorigheid en solidariteit.

Vanuit Libanon klonken de volgende woorden: Mijn moeder vormt een getuigenis van hoop. Ondanks alles is ze altijd staande gebleven. Dankzij haar ben ik wie ik nu ben. Ze leerde ons in God te geloven en te bidden. Iemand die leeft vanuit vertrouwen, straalt ook vertrouwen uit omdat hij uit de bron drinkt en een getuigenis kan zijn.

Wie zijn voor ons in onze eigen situatie getuigen van hoop waarnaar we kunnen luisteren? Laten we goed luisteren om te horen wat zij te zeggen hebben.

Verlangen naar hoop

Hoe reageren we als onze plannen mislukken en onze hoop de bodem wordt ingeslagen? Jezus geeft ons een sleutel in handen om mensen van hoop te blijven. Geconfronteerd met een grote menigte mensen die honger hadden, had hij medelijden met hen. Letterlijk staat er: zijn hart ging naar hen uit [9]. En hij vond een manier om in te gaan op hun nood.

Door die weigering om je neer te leggen bij een moeilijke situatie kan de hoop in onszelf vorm krijgen. Het is het tegenovergestelde van maar passief afwachten: er is sprake van strijd[10]; dat is de enige manier. Alleen al ons verlangen naar hoop kan ons over die drempel helpen van wat menselijkerwijs mogelijk is naar wat voor God mogelijk is.

De hoop die met Christus gegeven is, biedt ons een voorsmaak van wat in Gods toekomst in alle volheid werkelijkheid zal worden. Het is als het anker van een schip.[11] De hoop houdt ons stevig op de plaats als er een storm woedt. De hoop stelt ons in staat om kleine tekenen te leven van onze trouw aan de roeping die we hebben ontvangen en aan de mensen die aan ons zijn toevertrouwd. Je zou ook kunnen zeggen dat de hoop is als een helm[12], die ons beschermt tegen de tegenslagen waardoor we getroffen kunnen worden.

In de Regel van Taizé staat dat we ons nooit moeten neerleggen bij het schandaal van de verdeeldheid van christenen, die soms heel gemakkelijk de liefde tot hun naaste belijden en toch verdeeld blijven. Voor broeder Roger was de eenheid onder christenen[13] nooit een doel op zich, maar een manier om te komen tot vrede binnen de mensenfamilie.[14]

De bescheiden buxusstruiken rond Taizé, die de afgelopen jaren twee keer door de buxusmot werden geteisterd, komen plotseling weer tot leven. Uit wat dood leek, groeien verse twijgen en grijs wordt langzaam groen. De natuur vecht om te overleven en vormt daarmee een weerspiegeling van en een bemoediging in onze eigen strijd om hoop te houden. Hoop voor de schepping[15] en de hoop die we krijgen door Gods goede schepping, gaan hand in hand met hoop voor de mensheid.[16]

Mensen van hoop blijven

Hoop kan zo gemakkelijk in de kiem worden gesmoord wanneer we geconfronteerd worden met situaties waarin onderling begrip mijlenver weg lijkt. Als er een sfeer ontstaat waarin mensen elkaar niet meer vertrouwen, bestaat de kans dat ook anderen verstrikt raken in wantrouwen.

Dit kan gebeuren in de gemeenschappen waarin we leven, in onze kerk of binnen ons gezin, maar kan ook een bredere ontwikkeling zijn in onze samenleving, op nationaal of internationaal niveau. Soms is deze dynamiek open en bloot, soms meer verborgen, maar altijd zuigt deze ons leeg. Toch zijn er momenten dat we, geconfronteerd met ongerechtigheid, het kwaad aan de kaak moeten stellen zodat de ene mens niet langer het slachtoffer is van de andere mens.[17]

Om hoop te houden, hebben we elkaar nodig. Als we oog hebben voor de noden van anderen kan de hoop opbloeien. We zien soms mensen die zelfs te midden van de grootste tegenspoed de keuze maken voor het leven, en met een glimlach de kleine gebaren van goedheid maken die elke dag mogelijk zijn.

Hoop gaat hand in hand met waarheid[18] en gerechtigheid. Misschien komt dit wel omdat het eigenschappen van God zijn. En zien we deze eigenschappen niet terug in het leven, de dood en de opstanding van Jezus? Om hoop te koesteren, moet je de werkelijkheid onder ogen durven zien maar deze wel zien in het licht van Gods belofte[19].

Een jongere die in een conflictgebied woont, vertelde me het volgende: Ik zat in een café een boek te lezen toen er raketten om ons heen werden afgevuurd. Mensen renden in paniek naar buiten, maar ik besloot te blijven zitten lezen.” Het was misschien verstandig geweest voor deze jongere om ook een schuilplaats te zoeken maar tegelijkertijd is zijn verhaal een protest van hoop tegen de wetten van de oorlog.

Een van mijn broeders vertelde het me: Hoop is provocerend, en meer dan dat: het is besmettelijk. Het tegenovergestelde van hoop is onverschilligheid of lijdzaamheid. Tijdens een recent bezoek aan mijn land, dat getroffen is door oorlog, zag ik de bedroefde, bezorgde en gestreste gezichten van mensen. Dus vroeg ik mezelf af: 'Wat kan ik doen?' En toen bedacht ik: als ik aan het rijden ben en voorrang heb, stop ik en geef ik voorrang aan de persoon voor me. Dit kost me vijf seconden. Maar ik kon zien dat deze kleine daad de gezichten van mensen deed oplichten en de pijn van mijn broeder of zuster een beetje verzachtte.

Alles in ons verzet zich tegen oorlog en dood.... Alles in ons verlangt naar leven en schoonheid. [20]

De hoop van Pasen

Waar bevind je je op dit moment? Aan de voet van het kruis op Goede Vrijdag? In de vreugde van Paasmorgen? Of in afwachting omdat je niet weet waar je het zoeken moet op Stille Zaterdag?

Waar je ook staat, lukt het je om ergens een weg van hoop te ontwaren? Deze weg opent zich voor ons als we kijken naar Jezus, die zijn leven gaf in liefde voor iedereen, die ons een liefde toonde die sterker is dan alle krachten van geweld, haat en dood.

Hoop is niet gebaseerd op een analyse van de situatie, maar op een vaak slechts klein flikkerend vlammetje van vertrouwen. En dit vlammetje mag dan kwetsbaar zijn, maar het brandt in de diepste nacht, net als voor de vrienden van Jezus. Veel van hen lieten hem in de steek op het moment van zijn grootste beproeving. Maar zijn liefde stelde hen in staat om terug te keren.

Als we de Opgestane Jezus toch maar zouden herkennen! Maar zijn aanwezigheid hangt niet af van of wij hem herkennen of niet. Net zoals bij Maria Magdalena zijn we soms verblind door ons gebrek aan hoop. De opgestane Jezus vroeg Maria: Waarom huil je? en Wie zoek je? (Johannes 20:15). Deze tweede vraag is een echo van zijn allereerste woorden in het evangelie van Johannes: Wat zoeken jullie? (Johannes 1:38). Nadat hij is afgedaald naar het diepste menselijke verdriet en de dood, blijkt de zoektocht naar betekenis uit te monden in het verlangen naar een aanwezigheid[21].

Nu hij is opgestaan uit de dood en leeft in God, trekt Jezus ons naar zich toe.[22] De opgestane Jezus ontmoet ons in de diepten van ons bestaan, of die nu vervuld zijn van verdriet of vreugde, en opent voor ons zijn relatie met de Vader en de gemeenschap met elkaar in de Heilige Geest. We zijn niet langer gevangen in onze eigen wanhoop – nieuw leven is mogelijk.

Paulus schrijft: Deze hoop zal niet worden beschaamd, omdat Gods liefde in ons hart is uitgegoten door de heilige Geest, die ons gegeven is. (Romeinen 5:5). Laten we vanuit die liefde leven. En moge de Heilige Geest ons altijd leiden!

Pelgrims van hoop, pelgrims van vrede

Dankzij het geloof in de opstanding zijn veel mensen in staat om zich temidden van ellende vast te houden aan hoop. Hoop is als een bron die ons boven onze eigen onmogelijkheden uit tilt, zodat ons hart naar anderen kan uitgaan en we iets kunnen betekenen voor anderen.

Het vergt moed en durf om te geloven in de opstanding van Jezus. Het betekent dat we proberen om niet verlamd te raken door de aanwezigheid van dood en vernietiging die alomtegenwoordig lijken.

Uit situaties die hopeloos lijken, kan God iets nieuws creëren. God kan leven brengen waar de dood heerst en zelfs verzoening waar conflict heerst.

De vrouwen (Jezus' vrienden) die op de vroege paasmorgen naar zijn graf kwamen, vroegen: Wie zal voor ons de steen voor de ingang van het graf wegrollen? (Marcus 16:3). Wat zijn de stenen in ons eigen leven waarvan we God moeten vragen om deze weg te rollen, zodat er nieuw leven in ons geboren kan worden?

Dat nieuwe leven helpt ons om op te staan, het zorgt ervoor dat we samen met anderen op weg gaan. We worden pelgrims van hoop. De hoop die we in ons dragen. En is dat niet ook een hoop op vrede? Want Christus is onze vrede (Efeziërs 2:14). Horen we het als hij tegen ons zegt: Ik laat jullie vrede na; mijn vrede geef ik jullie[23], zoals de wereld die niet geven kan. Maak je niet ongerust en verlies de moed niet (Johannes 14:27-28).

Als pelgrims van de vrede[24] begrijpen we dat er geen echte vrede is zonder gerechtigheid[25]. De vrede die we in ons dragen, en die ontspringt uit de hoop van waaruit we leven, maakt ons innerlijk vrij. Hierdoor kunnen we het leven liefhebben en in verzet komen tegen onrecht, terwijl we volharden dankzij de Heilige Geest.

Op een dag zullen we misschien de lofzang van Zacharias bidden. Als een oudere man in bezet gebied was hij verheugd over een onverwachte geboorte en vierde hij dat dankzij de liefdevolle barmhartigheid van onze God het stralende licht uit de hemel over ons zal opgaan en verschijnen aan allen die leven in duisternis en verkeren in de schaduw van de dood, zodat we onze voeten kunnen zetten op de weg van de vrede (Lucas 1:78-79).

Zijn we bereid om hoop te koesteren door alles heen?

Verrezen Christus, door de aanwezigheid van de Heilige Geest heeft u Gods liefde in onze harten uitgestort en stelt u ons in staat om hoop te houden door alles heen. En diep in ons ontstaat beetje bij beetje een verrassende vrede. Godlof!

[1] In mei 2024 ben ik met twee van mijn broeders als pelgrims door het door oorlog verscheurde Oekraïne getrokken. In de zomer hebben we in Taizé jongeren uit Myanmar, Nicaragua en Oekraïne verwelkomd. In de herfst had ik online gesprekken met jongeren uit deze landen maar ook met jongeren uit Bethlehem en Libanon. Vier van mijn broeders gingen toen terug naar Oekraïne en reisden van oost naar west door het land.

[2] Er kan pas sprake zijn van hoop als er eerder de ervaring was van een totale afwezigheid van perspectief - als een nacht op klaarlichte dag, die ertoe leidt dat zowel de individuele mens als hele volken al hun illusies noodgedwongen moeten laten varen. Corine Pelluchon in L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Parijs, 2023) p. 8.

[3] Hoop is het menselijke antwoord op het zwijgen van God. Jacques Ellul, geciteerd door Anne Lécu www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] In een commentaar op Deuteronomium 4:31 schrijft Gustavo Gutiérrez: God vergeet het verbond niet; trouw is in de allereerste plaats je iets herinneren. Trouw zijn is je herinneren, niet vergeten waaraan je je verbonden hebt, je bewust zijn van de traditie. Trouw zijn aan het verbond veronderstelt dat je je de bronnen van het verbond herinnert en wat het van je vraagt (...) Maar ware trouw houdt meer in dan dat: daarvoor is ook (hoewel dat misschien wat minder voor de hand ligt) een perspectief op de toekomst nodig. Je iets herinneren betekent dat je niet gefixeerd blijft op het verleden. Ja, het is belangrijk om je gisteren te herinneren, maar dit is juist belangrijk omdat het ons aanzet om onze blik te richten op morgen (...). Trouw betekent niet dat je gebaande paden gaat zonder initiatief te nemen, maar het betekent dat je steeds nieuwe wegen zoekt; trouw leidt ons - of zou ons in ieder geval moeten leiden - naar iets nieuws,een verandering, nieuwe projecten (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, pp. 82-83).

[5] In de gesprekken die ik had met jongeren die in oorlogssituaties leven, hadden velen van hen het over het belang van zingen als bron van vreugde en kracht. Deze brief wordt gepubliceerd tijdens de Europese ontmoeting 2024-2025 in Tallinn. Dus juist hier mogen we niet de Zingende Revolutie vergeten, die er voor een belangrijk deel toe bij heeft bijgedragen dat Estland in 1991 weer op een vreedzame manier onafhankelijk werd. Mensen gingen zingend de straat op als antwoord op de dreiging waarmee ze werden geconfronteerd.

[6] Een van de mensen die een van onze broeders tijdens een pelgrimage ontmoette, zei tegen hem: Er leeft een creatieve woede in mij. Het was de kracht van deze woede die haar ertoe aanzette om ten minste één klein ding te willen doen om de situatie te veranderen.

[7] Van de starets [Silouan] leerde hij [Sophrony Sakharov] veel wat fundamenteel zou blijken te zijn voor zijn spirituele leven. Twee dingen vallen op: hoe kun je omgaan met het gevoel van verlatenheid wanneer je in gebed in plaats van God alleen maar een troosteloze leegte ervaart, en hoe kun je omgaan met de pijn die je ervaart als je intens bidt voor de wereld die lijdt. Het eerste kreeg betekenis door het concept van God-verlatenheid dat Sakharov later verder zou ontwikkelen, het tweede door de vermaning die de starets in het gebed werd geopenbaard en door hem aan zijn leerling werd doorgegeven: 'Houd je geest in de hel en wanhoop niet!' Norman Russell, Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), p. 169.

[8] Zie Marcus 2:1-12. Let eens op de hoopvolle kracht van de vrienden van de man die alle obstakels overwinnen en door het dak van het huis graven om te proberen hem te helpen en naar Jezus te brengen.

[9] Het Griekse werkwoord σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) is sterk emotioneel geladen. Het duidt op een warme reactie vol compassie op iemand in nood. Het is moeilijk te vertalen: compassie, medeleven, medelijden, sympathie - al deze elementen zitten erin. Maar zijn hart ging naar hen uit drukt misschien beter de intuïtieve reactie uit die het werkwoord impliceert. In Matteüs (zie 14:14, 15:32, 18:27, 20:34) verwijst het werkwoord niet alleen naar een emotie of gevoel, maar geeft ook aan dat er sprake is van een concrete reactie die ingaat op de nood. In dit geval geneest Jezus de zieken en zal vervolgens de menigte te eten geven. Emotie vindt haar weerslag in zorgzame en daadkrachtige actie. Het genoemde werkwoord vat het hele evangelie in een notendop samen.

[10] Vgl. 1 Tim 4:10 Hiervoor zwoegen en strijden wij, omdat wij onze hoop gevestigd hebben op de levende God, die de redder is van alle mensen, bovenal van de gelovigen.

[11] Vgl. Hebreeën 6:19

[12] Vgl. 1 Tessalonicenzen 5:8

[13] De synode over synodaliteit heeft de Rooms-Katholieke Kerk in staat gesteld de diversiteit die al binnen haarzelf bestaat aan het licht te brengen en te appreciëren. Tijdens deze synode was de rol van afgevaardigden van andere kerken belangrijk. Dit is hoopgevend voor de oecumenische roeping bij onze zoektocht naar eenheid tussen alle mensen die Christus liefhebben.

[14] Taizé is gesticht in een tijd van oorlog. De parabel van gemeenschap die we als broeders vanuit diverse kerken, landen, culturen en met verschillende leeftijden willen leven, vraagt onze voortdurende zorg, zodat we een teken van hoop kunnen zijn temidden van de verdeeldheid die vaak leeft binnen de mensenfamilie.

[15] Vgl. Romeinen 8:21-23

[16] Hoe kunnen we, geconfronteerd met de uitdaging van de klimaatverandering en het verlies aan biodiversiteit, beter zorgen voor ons gemeenschappelijke huis, waar alles met alles verbonden is?

[17] We blijven in onze Taizé-gemeenschap zoeken naar de waarheid aangaande de beschuldigingen van misbruik die zijn geuit jegens een aantal broeders. De moed van mensen die hebben geleden en dit naar voren hebben gebracht, moet ons er steeds toe aanzetten om van hen te leren. Zo vaak zoeken ze steeds weer opnieuw naar nieuwe hoop en nieuw leven. Zij motiveren ons om alles op alles te zetten (zie https://www.taize.fr/nl_rubrique3454.html) om de ontmoetingen in Taizé en elders veilig te maken voor iedereen en ook om het bewustzijn rond deze problematiek te vergroten. We zijn ook dankbaar voor het werk van de Commission Reconnaissance et Réparation (zie www.reconnaissancereparation.org/) voor het luisterend oor dat zij aan de slachtoffers hebben geboden en hun bemiddelende rol.

[18] Ik geloof dat hoop en waarheid hand in hand gaan. Tot het moment dat ik accepteerde dat ik zou sterven, kon ik niet hoopvol zijn. Dit geldt voor alle situaties. Als christenen hebben we soms de neiging om weg te lopen van situaties die ons wanhopig maken - of het nu gaat om de politiek, het milieu, humanitair.... Het is logisch dat we er van streek van raken, maar het lijkt me dat hoop ons de moed biedt om die situaties juist op te zoeken, en die realiteit aan te gaan en eerlijk te bekijken. Georges Bernanos heeft het vaak over hoop als een heroïsche deugd. Het is een deugd die ons tot actie aanzet, zodat we niet van de situatie weglopen en blijven vechten voor wat we weten of geloven dat goed is. Hoop leidt ons naar Gods belofte. Clémence Pasquier, interview door Clémence Houdaille, La Croix 11/10/2024.

[19] In het Kikuyu (Gĩkũyũ) is een van de eigenschappen van God dat God hoopwaardig is – mwihokeku: God op wie we onze hoop kunnen vestigen. Mwĩhoko – hoop; wĩhokeku – hoopwaardigheid; mwĩhokeku – hoopwaardig bijv. ngai nĩ mwĩhokeku – God is hoopwaardig.

[20] Als hoop betekent dat we ons niet laten ontmoedigen door de gevaren die we tegenkomen, dan leert zij ons ook om in het heden te leven en in de toekomst te geloven. En om niet in het verleden te blijven hangen en eventuele rancune te laten varen. Dit is uiteindelijk waar onze ziel naar verlangt. Zonder hoop bestaat het gevaar dat we bitter en gewelddadig worden. Net als de liefde in het Hooglied brengt de hoop het leven terug in het lichaam dat geen verlangen meer kent. Corine Pelluchon in L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Parijs, 2023) p. 13-14.

[21] Het is die mens aan het kruis, die lijdt zoals wij, waarvan alle waardigheid werd vernietigd, die ons tragische menselijke bestaan verlicht.... Jezus is niet slechts een voorbeeld om na te volgen noch iemand die we moeten verafgoden. Maar Jezus is God die de gestalte aanneemt van een mens en met ons meelijdt en huilt. Kwok Pui Lan, theologe uit Hongkong: “God Weeps with Our Pain,” in New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, red. John S. Pobee en Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), p. 92

[22] Vgl. Johannes 12:32

[23] 'Ik laat jullie vrede na; mijn vrede geef ik jullie, zoals de wereld die niet geven kan' (Johannes 14:27). Het kenmerk van echte volwassenheid is dat je je niet snel uit het veld laat slaan door de dingen van de wereld, je niet laat meeslepen door angst, laat ophitsen door achterdocht, verlamd raakt door verschrikkingen of verblind door verdriet, maar dat je kalm en standvastig vasthoudt aan het geloof, alsof je staat op een stevige en zeer veilige kust zonder overspoeld te raken door het opkomende water en de stormen van de wereld. Het is deze standvastigheid die Christus overbracht op christenen, zodat zij bezield raken met de innerlijke vrede die wordt geschonken aan iedereen die beproevingen doormaakt. Ambrosius van Milaan, Tractaat III, Over Jakob en het gezegende leven 6, 28, geciteerd in Soyons l'âme du monde (Les Presses de Taizé, 1998 en 2025) p. 109.

[24] Zie www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Zie Psalm 85:11 Trouw en waarheid omhelzen elkaar, recht en vrede begroeten elkaar met een kus.

Puoselėti viltį, kai jos nematyti

András — 2025-01-02T18:06:00Z

Klausydamasis jaunų žmonių Taizé ir kitose vietovėse[1], kurių daugelis kasdienybėje susiduria su sunkia realybe, klausiu savęs, kaip jie randa jėgų eiti pirmyn. Šis klausimas tampa dar aktualesnis, kai jie gyvena karo zonose.

Iš kur kyla jų atsparumas ir atkaklumas iš pirmo žvilgsnio neįveikiamose situacijose? Klausydamasis supratau, kad pasitikėjimas Dievu leidžia tikintiesiems puoselėti viltį. O per Jėzaus Prisikėlimą auga žinojimas, kad mirtis neturės paskutinio žodžio.

Pasitikėjimas Prisikėlimu teikia viltį, kad gyvenimo nuovargis nėra galutinis taškas. Esame pašaukti kažkam daugiau. Šia viltimi su manimi norėjo pasidalinti jauni žmonės – viltimi, kuri pranoksta bet kokią viltį, nes ji kliaujasi naujo gyvenimo atsiradimu, kai viskas atrodo prarasta[2].

Marija giedojo savo šlovinimo ir vilties giesmėje: „Jis parodo savo rankos galybę ir išsklaido išdidžios širdies žmones. Jis numeta galiūnus nuo sostų ir išaukština mažuosius. Alkstančius gėrybėmis apdovanoja, turtuolius tuščiomis paleidžia“ (Lk 1, 51-53). Taip, leiskime sau giedoti drauge su ja, meldžiantis, kad situacijos pasikeistų. Net, kai atrodo, jog Dievas tyli, staiga gali atsiverti[3] kelias.

Tuo pačiu, darykime ką galime, net jei tai atrodo menka, kad išreikštume solidarumą su mus supančiais nelaimių ištiktais žmonėmis, užkluptais karo ar priverstais palikti savo šalį. Argi ne tai leidžia mums puoselėti viltį, kai atrodo, kad jau nebėra jokios vilties?

Tolimesni apmąstymai daugiausia kyla iš pastarųjų metų susitikimų ir pokalbių su jaunais žmonėmis, gyvenančiais karo ar konfliktų zonose. Jaučiu dėkingumą tiems, kurie pasidalino savo patirtimi bei mintimis ir mūsų jauniausiems broliams, kurių išmintingi patarimai padėjo viską sudėlioti į vietas.

Drąsa puoselėti viltį

Kai trokštame pasitikėti Dievo meile, dažnai atrodo, kad tai, ką matome ir jaučiame aplink mus, prieštarauja šiai meilei. Esame įstrigę tarp to, kas jau duota ir to, kas dar laukia. Ši būsena ne visada yra labai patogi. Bet kai ji atsiveria išsipildymo vilčiai[4], kažkas mūsų viduje išsilaisvina.

Viltis reikalauja kantrybės. „Mes viliamės tuo, ko dar nematome“ (Rom 8, 25), – sako apaštalas Paulius. Atsigręžę į tai, kas išsipildys Dievo numatytu laiku, bet tuo pat metu jaučiantys „iš lauko kovas, iš vidaus baimę“ (Plg 2 Kor 7, 5), ar išdrįsime pasilikti šioje būsenoje, užuot nuo jos pabėgę?

„Nematydamas jokios vilties, Abraomas patikėjo viltimi“ (Rom 4, 18). Abraomas, daugelio tikinčiųjų pirmtakas, laikėsi įsitvėręs Dievo pažado, nors tai atrodė visiškai nepagrįsta viltis. Jis ir jo žmona Sara gavo tai, kas jiems atrodė neįmanoma.

Kai jo šalis buvo siaubiama karo, o jos gyventojams grėsė tremtis, net būdamas kalėjime pranašas Jeremijas investavo į ateitį: nusipirko lauką, būdamas tikras, kad Dievas neapleis savo žmonių (Jer 32, 6-15).

Toks stulbinantis vilties gestas padaro tikėjimą tikresnį. Tai tvirtas pasitikėjimas tuo, kas dar nematoma ir netgi neapibrėžta. Kaip galime laikytis tokios vilties? Tai galiausiai iš naujo atveria džiaugsmo[5] šaltinį. Net sudėtingiausiose situacijose tai, ko niekada nesiryžome tikėtis, gali tapti tikrove.

Šiandien daugybė neįtikėtinų vilties[6] iniciatyvų atsiranda šalyse, kurias siaubia karas.

Klausytis vilties žmonių

Kad geriau suprastume ką reiškia viltis, turime klausytis žmonių, gyvenančių nelaimių ir smurto sūkuryje. Ar ne per jų balsus mus veda Dievas?

Kai su dviem broliais lankėmės Ukrainoje, vienas bažnyčios vadovų mums pasakė: „Malda atveria erdvę, kuri leidžia gyti“. Buvau giliai paliestas šių žodžių. Nuolat susidurdamas su savo tautos skausmu, jis mato, kad tikintieji savo vidiniame gyvenime gali išlikti atviri priimti tai, kas nauja.

Šis procesas neduoda greitų rezultatų, bet galbūt pasitelkus kitus būdus, atveria duris, vedančias į skausmo ir liūdesio įveikimą bei pažadina viltį, kad žmonija gali būti išgydyta. Malda teikia jėgų tvirtai išstovėti net sudėtingiausių situacijų[7] akivaizdoje. Ji sulaužo nusivylimo bangas, kai tamsa, rodos, viską apgaubia.

Palestinietė moteris, gyvenanti Prancūzijoje, kurios šeima yra Gazoje, mums rašė: „Meilė, kuri neša sužeistuosius, trapiuosius, duoda naujų jėgų. Tai man primena paralitiką[8] iš Evangelijos, kurį nešė jo draugai ir jų tikėjimas. Malda taip pat yra pasipriešinimo būdas ir man tai svarbu. Bet esu žmogus: kai sužinojau apie dviejų savo šeimos narių mirtį, mane persmelkė pyktis, aš šaukiau, aš verkiau... Kai susivokiau, žinojau, kad Dievas yra toje kančioje ir neviltyje, kad Dievas mus neša“.

Šią vasarą lankydamasi Taizé, ji sakė: „Kas rytą meldžiu rasti jėgų mylėti, o ne nekęsti“. Jos žodžiai yra lyg žiburys kelyje.

Jauna moteris iš Azijos, kurios šalyje siaubia karas, man sakė: „Mūsų tauta yra priblokšta, bet randa paguodą Evangelijoje. Kaip dažnai Dievo tauta turėjo bėgti? Visgi, bendruomenė buvo suburta nepaisant situacijos sudėtingumo. Dievas gali turėti mums didesnių planų, bet turime gyventi šia diena. Galėti gyventi dabartimi yra dovana ir ženklas, kad gyvenimą reikia gyventi pilnai. Maldoje slypi taikos šaltinis, kuris leidžia mums drąsinti vienas kitą, atrasti prasmę dalijantis, gyvenant solidarume“.

Iš Libano mane pasiekė šie žodžiai: „Mano mama yra vilties liudijimas. Nepaisant visko, ji visada išliko stipri. Dėl jos šiandien esu, kas esu. Ji mus išmokė tikėti Dievu ir melstis. Kiekvienas, kuris gyvena pasitikėjimu, atspindi pasitikėjimą, nes jis geria iš šaltinio ir gali tapti liudytoju“.

Kas yra vilties liudytojai, kuriuos kiekvienas galime atrasti ir išgirsti savo situacijose? Atverkime savo ausis, kad išgirstume, ką jie nori pasakyti.

Stengtis dėl vilties

Kaip mes reaguojame kuomet mūsų planai yra sugriaunami, o viltys sudaužomos? Jėzus mums duoda raktą kaip galime likti vilties žmonėmis. Alkanos minios akivaizdoje jis turėjo jiems „atjautos“, pažodžiui - „jo širdis buvo“[9] su jais. Ir jis rado kaip patenkinti jų poreikius.

Šis atsisakymas susitaikyti su nelaimėmis leidžia mumyse formuotis vilčiai. Tai yra priešingybė pasyviam laukimui, į tai įeina kova[10], nėra kito kelio. Netgi pats mūsų vilties troškimas gali vesti mus per slenkstį nuo to, kas įmanoma žmogiškai, iki to, kas įmanoma Dievui.

Viltis duota su Kristumi leidžia mums paragauti tai, kas pilnai išsipildys Dievo ateityje. Tai tarsi laivo inkaras[11]. Jis mus tvirtai laiko vietoje kol siaučia audra. Jis leidžia mums išgyventi mažus mūsų pasitikėjimo ženklus tame pašaukime kurį gavome ir mums patikėtuose žmonėse. Tai taip pat yra tarsi šalmas[12], saugantis mus nuo sunkumų, kurie gali mus užgriūti.

Taizé reguloje rašoma, kad neturime susitaikyti su „skandalu, kai krikščionys taip lengvai išpažinę meilę savo artimui, lieka susiskaldę“. Broliui Roger krikščionių vienybė[13] niekada nebuvo tikslas savaime, bet būdas kaip vesti taikos žmonijoje link[14].

Paprasti buksmedžių krūmynai aplink Taizé, nors ir dukart nusiaubti parazitų per paskutinius kelis metus, staiga vėl atgyja. Iš to, kas atrodė mirę, auga naujos šakelės ir pilka tampa žalia. Gamta kovoja už išlikimą, atkartodama ir drąsindama mūsų pačių kovą turėti viltį. Viltis dėl kūrinijos[15], ir geros Dievo kūrinijos teikiama viltis dera su viltimi dėl žmonijos[16].

Likti vilties žmonėmis

Viltis gali būti taip lengvai užgesinta kuomet susiduriame su situacijomis, kuriose tarpusavio supratimas neatrodo įmanomas. Kurdami įtarimų aplinką rizikuojame įpainioti kitus nepasitikėjimo tinkle.

Tai gali nutikti mūsų bendruomenėse, bažnyčiose ir šeimose, taip pat ir visuomenėse ir šalyse. Tokios dinamikos gali būti atviros ar užslėptos, bet jos visuomet traukia iš mūsų jėgas. Tačiau yra laikas kuomet susidūrę su neteisybe privalome atsižadėti pikto, kad žmonės netaptų kitų žmonių aukomis[17].

Kad liktume viltyje mums reikia vienas kito. Viltis klesti kuomet klausomės kitų poreikių. Galime matyti žmones, kurie net ir didžiausių iššūkių akivaizdoje renkasi gyventi, šypsotis ir aukoti mažiausius kasdienybės dalykus.

Viltis yra susijusi su tiesa[18] ir teisingumu. Ar taip yra, nes tai yra Dievo savybės? Argi mes to nematome Jėzaus gyvenime, mirtyje ir prisikėlime? Vilties puoselėjimui turime priimti realybę tokią, kokia ji yra, ir matyti ją Dievo pažadų[19] šviesoje.

Jaunas žmogus gyvenantis konflikto zonoje man pasakojo: „Kavinėje skaičiau knygą kai aplink ėmė skraidyti raketos. Žmonės išbėgo laukan, bet aš nusprendžiau likti ir baigti skaityti knygą.“ Ieškoti slėptuvės taip pat būtų buvęs protingas sprendimas, bet dalinimasis šia istorija yra vilties protestas prieš karo neišvengiamybę.

Vienas iš mano brolių man pasakė: „Viltis yra provokuojanti, o dar labiau ji yra užkrečiama. Vilties priešingybė yra abejingumas ar atsitolinimas. Neseniai buvau savo šalyje, kurioje vyksta karas, mačiau liūdnus, nerimastingus, pavargusius žmonių veidus. Tad klausiau savęs: „Ką aš galiu padaryti?“ Ir man atėjo mintis - visuomet vairuodamas ir turėdamas pirmumo teisę sustosiu ir praleisiu kitą. Man tai užtruks 5 sekundes. Bet mačiau, kad šitas mažas veiksmas sukelia atsaką žmonių veiduose, taip bent šiek tiek palengvindamas mano brolių ir seserų skausmą.

Viskas mumyse priešinasi karui ir mirčiai… Viskas mumyse siekia gyvenimo ir grožio.“[20]

Velykų viltis

Kur aš esu šią akimirką? Prie kryžiaus Didįjį Penktadienį? Velykų Sekmadienio džiaugsme? Ar laukiu, nežinodamas kur pasisukti Didįjį Šeštadienį?

Kad ir kur stoviu, ar galiu matyti vilties kelią? Jis atsiveria prieš mane kai žiūriu į Jėzų, kuris atidavė savo gyvenimą iš meilės visiems, taip parodydamas meilę stipresnę už visą smurtą, neapykantą ir mirtį.

Viltis kliaujasi ne situacijos analize, bet mirgančia pasitikėjimo liepsna. Nors trapi, ši liepsna dega ir giliausią naktį, kaip degė ir Jėzaus draugams. Dauguma jų apleido jį jo didžiausios kovos metu. Jo meilė leido jiems grįžti.

Jei tik galėtume atpažinti Prisikėlusį Jėzų! Bet jo buvimas nepriklauso nuo mūsų atpažinimo. Mūsų neviltis kartais mus apakina kaip buvo apakinusi Mariją Magdalietę. Prisikėlęs Jėzus paklausė Mariją „Ko verki?“ ir „Ko ieškai?“ (Jn 20, 15). Antrasis klausimas atkartoja jo pirmus žodžius Evangelijoje pagal Joną „Ko ieškote?“ (Jn 1, 38). Po to, kai jis įžengė į giliausią žmogaus sielvartą ir mirtį, prasmės ieškojimas virsta buvimo troškimu[21].

Prisikėlęs iš mirties, gyvas Dieve, Jėzus traukia mus prie savęs[22]. Sutikęs mus mūsų vidinėje būtyje, ar ji būtų pripildyta liūdesio ar džiaugsmo, prisikėlęs Jėzus atveria mums savo santykį su Tėvu ir bendrystę su vienas kitu Šventojoje Dvasioje. Mes nebesame įkalinti savo vargų - galimas naujas gyvenimas.

Paulius rašo: „O viltis neapgauna, nes Dievo meilė yra išlieta mūsų širdyse Šventosios Dvasios, kuri mums duota (Rom 5, 5). Gyvenkime iš tos meilės. Tegu mus visad veda Šventoji Dvasia!

Vilties piligrimai, taikos piligrimai

Tikėjimas prisikėlimu įgalino daug žmonių kibtis į viltį kai aplink neramu. Tai yra šaltinis kuris mus veda toliau nei mūsų pačių ribos, kad leistume savo širdžiai eiti prie kitų ir veikti.

Tikėti Jėzaus prisikėlimu reikia daug drąsos. Tai reiškia siekti nebūti paralyžiuotam mirties buvimo ir naikinimo vykstančio aplink mus šiandien.

Iš situacijų, kurios atrodo beviltiškos, Dievas gali sukurti kažką naujo. Dievas gali gyvenimą sukurti iš mirties, ir netgi susitaikymą iš konflikto.

Moterys, Jėzaus draugės, anksti Velykų rytą ėjo prie jo kapo klausdamos „Kas mums nuritins akmenį?“ (Mk 16, 3). Kas yra tie akmenys mūsų gyvenime, kuriuos turime prašyti Dievo nuritinti, kad mumyse galėtų gimti naujas gyvenimas?

Tas naujas gyvenimas padeda mums atsistoti, veda mus į kelionę kartu su kitais. Mes tampame piligrimais vilties, kurią nešiojamės savyje. Ar tai nėra ir viltis taikai? Juk „Jis yra mūsų sutaikinimas“ (Ef 2, 14). Ar išgirsime jį mums sakant: “Aš jums palieku ramybę, duodu jums savo ramybę[23]. Ne taip aš ją duodu, kaip duoda pasaulis. Tenebūgštauja jūsų širdys ir teneliūdi!“ (Jn 14, 27-28).

Kaip vilties piligrimai[24], mes suprantame, kad nėra tikros taikos be tikro teisingumo[25]. Taika, kurią mes nešamės su savimi, kuri kyla iš vilties, iš kurios gyvename, padaro mus laisvus viduje. Tai leidžia mums mylėti gyvenimą ir nesitaikstyti su neteisingumu, kai mes atkakliai veikiame išjudinti Šventosios Dvasios.

Vieną dieną galbūt melsimės Zacharijo giesmę. Garbaus amžiaus vyras okupuotoje šalyje džiaugėsi netikėtu gimimu ir šventė „Dėl širdingiausio mūsų Dievo gailestingumo mus aplankė šviesa iš aukštybių, kad apšviestų tūnančius tamsoje ir mirties ūksmėje, kad mūsų žingsnius nukreiptų į ramybės kelią“ (Lk 1, 78-79).

Ar mes pasiruošę patikėti viltimi nematant vilties?

Prisikėlęs Kristau, Šventosios Dvasios buvimu tu išliejai Dievo meilę į mūsų širdis ir įgalinai mus viltis, kai nematome vilties. Ir iš mūsų vidaus po truputį iškyla raminanti taika. Šloviname tave!

[1] 2024 m. gegužę kartu su dviem broliais keliavome kaip piligrimai po karo niokojamą Ukrainą. Vasarą Taizé priėmėme daug jaunų žmonių iš Mianmaro, Nikaragvos ir Ukrainos. Rudenį nuotoliu bendravau su jaunais žmonėmis iš šių šalių, taip pat ir iš Betliejaus ir Libano, o keturi broliai išvyko į Ukrainą, lankydami šalį nuo rytų į vakarus.

[2] „Negali būti vilties be ankstesnės visiško horizonto nebuvimo patirties, kuri yra tarsi naktis vidury dienos ir priverčia tiek žmones, tiek tautas atsikratyti savo iliuzijų.“ Corine Pelluchon, L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paryžius, 2023), p. 8.

[3] „Viltis yra žmogaus atsakas į Dievo tylą.“ Jacques Ellul, cituojama Anne Lécu www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Gustavo Gutiérrez komentare apie Įstatymo knygą (Įst. 4,31) rašo: „Dievas nepamirš sandoros; ištikimybė pirmiausia yra atmintis. Būti ištikimam – tai prisiminti, nepamiršti savo įsipareigojimų, jausti tradicijos svarbą. Ištikimybė sandorai reikalauja prisiminti jos šaltinius ir įsakymus(...) Tačiau tikra ištikimybė reiškia daugiau nei tai; ji taip pat reikalauja, ir tai nėra savaime aišku, perspektyvos į ateitį. Turėti atmintį nereiškia likti įstrigus praeityje. Praeities prisiminimas yra svarbus, tačiau jis svarbus, nes padeda mums viltis rytojumi (...). Ištikimybė neapsiriboja vien tik įprastais keliais, bet reikalauja nuolatinio jų atnaujinimo ir naujų idėjų kūrimo.; ji veda mus – ji turėtų vesti mus – kurti, keisti, įgyvendinti naujus projektus“ (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, p. 82-83).

[5] Mano pokalbių su jaunais žmonėmis, gyvenančiais karo sąlygomis metu, daugelis jų akcentavo dainavimo svarbą kaip džiaugsmo ir stiprybės šaltinį. Šis laiškas bus paskelbtas per 2024-2025 metų Europos susitikimą Taline. Nepamirškime „Dainuojančios revoliucijos“, kuri labai prisidėjo prie taikaus Estijos nepriklausomybės atgavimo 1991 metais. Žmonės išėjo į gatves dainuodami, kad stotų akis į akį su jiems kylančiu pavojumi.

[6] Vienas žmogus, kurį mūsų brolis sutiko piligrimystės metu, jam pasakė: „Mano viduje gyvena kūrybingas pyktis.“ Būtent ši jėga skatina ją bent mažais žingsniais siekti pokyčių dabartinėje situacijoje.

[7] „Iš “starets” [Siluano] jis [Sofronijus Sacharovas] išmoko daug to, kas tapo esminiais jo dvasinio gyvenimo pagrindais. Išsiskiria dvi svarbios pamokos: kaip išgyventi apleistumo jausmą, kai maldoje vietoj Dievo patiriama vieniša tuštuma, ir kaip įveikti sielvartą, lydintį intensyvią maldą už kenčiančią pasaulį. Pirmasis aspektas įgavo prasmę per Dievo apleistumo sąvoką, kurią vėliau Sacharovas išplėtojo giliau, antrasis – per maldą Siluanui apreikštą ir jo mokiniui perduotą įsakymą: „Laikyk savo protą pragare ir neprarask vilties!“ Norman Russell, Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), p. 169.

[8] Žr. Mk 2,1-12. Atkreipkite dėmesį į stiprią vyro draugų viltį, jie įveikia visas kliūtis – išardo namo stogą, siekdami padėti jam ir atvesti jį pas Jėzų.

[9] Graikiškas veiksmažodis σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) yra labai stiprus emociškai. Jis reiškia šiltą, užjaučiantį atsaką į poreikį. Išversti šį žodį sudėtinga: „gailestis“, „užuojauta“, „atjauta“ iš dalies perteikia jo prasmę. Tačiau frazė „jo širdis buvo su jais“ galbūt tiksliau išreiškia gilų ir spontanišką jausmą, kurį šis veiksmažodis nurodo. Mato evangelijoje (plg. Mt 14, 14; 15, 32; 18, 27; 20, 34) šis veiksmažodis nėra vien jausmo ar emocijos aprašymas – jis taip pat nurodo praktinį atsaką, kuris atliepia poreikį. Šiuo atveju Jėzus gydo ligonius, o vėliau pamaitina minią. Emocija virsta rūpesčiu ir veiksminga pagalba. Šis veiksmažodis tarsi sutalpina Evangeliją į vieną žodį.

[10] Plg. 1 Tim 4,10 „Mes todėl ir triūsiame bei kovojame, kad pasitikime gyvuoju Dievu, kuris yra visų žmonių, o ypač tikinčiųjų, Gelbėtojas.“

[11] Plg. Žyd 6,19

[12] Plg. 1 Tes 5,8

[13] Sinodas apie sinodalumą leido Katalikų Bažnyčiai pripažinti ir įvertinti jau esamą įvairovę viduje. Delegatų iš kitų Bažnyčių vaidmuo šiame Sinode buvo svarbus. Ar tai neduoda naujos vilties ekumeninei misijai, siekiant vienybės tarp visų, kurie myli Kristų?

[14] Taizé buvo įkurta karo metu. „Bendrystės parabolė“, kurią stengiamės gyventi kaip skirtingų Bažnyčių, šalių, kultūrų ir amžių broliai, reikalauja nuolatinio rūpesčio, kad taptume vilties ženklu žmonių šeimos susiskaldymuose.

[15] Plg. Rom 8, 21-23

[16] Susidūrę su klimato kaitos iššūkiu ir biologinės įvairovės nykimu, kaip galime gilinti rūpestį mūsų bendrais namais, kuriuose viskas yra tarpusavyje susiję?

[17] Mes, Taizé bendruomenėje, ir toliau einame tiesos paieškų keliu, susidūrę su kaltinimais dėl išnaudojimo ir užpuolimų, pateiktais kai kuriems broliams. Žmonių, kurie kentėjo ir išdrįso kalbėti drąsa skatina mus siekti dar daugiau išmokti iš jų. Jie dažnai vėl ir vėl ieško naujos vilties ir gyvenimo. Jie skatina mus daryti viską, kas įmanoma (žr. www.taize.fr/protection), kad susitikimai Taizé ir kitur būtų saugūs visiems ir kad sąmoningumas šių problemų atžvilgiu didėtų. Mes taip pat esame dėkingi Pripažinimo ir atstatymo komisijai (žr. www.reconnaissancereparation.org), už nukentėjusiųjų išklausymą ir tarpininkavimą.

[18] „Tikiu, kad viltis yra susijusi su tiesa. Kol nesusitaikiau su mirties perspektyva, negalėjau tikėti viltimi. Tai galioja visoms situacijoms. Kaip krikščionys, turime tendenciją pabėgti nuo situacijų, kurios mus veda į neviltį – politiniu, ekologiniu, žmogišku požiūriu... Normalu, kad jos mus šokiruoja, tačiau man atrodo, kad viltis skatina mus stovėti būtent ten, realybėje su šiomis situacijomis, žiūrėti į jas tiesos akimis. Georges Bernanos daug kalba apie viltį kaip herojinę dorybę. Tai dorybė, kuri verčia mus veikti, o ne bėgti, kovoti už tai, ką žinome ar tikime esant gera. Viltis veda mus į Dievo pažadą.“ Clémence Pasquier, interviu su Clémence Houdaille, La Croix 2024 11 10..

[19] Kikujų (Gĩkũyũ) kalboje vienas iš Dievo bruožų yra tas, kad Dievas yra „vertas vilties“ – „Mwihokeku“: Dievas, į kurį galime sudėti savo viltį. Mwĩhoko – viltis; Wĩhokeku – vilties vertumas; Mwĩhokeku – vertas vilties, pvz., Ngai nĩ mwĩhokeku | Dievas yra vertas vilties.

[20] „Jei viltis reiškia dabartinių pavojų įvertinimą, ji taip pat moko mus gyventi dabartyje ir tikėti ateitimi, neapsistojant ties praeitimi ir atsisakant visų nuoskaudų. Galiausiai, tai yra tai, ko mūsų siela alksta, ir vilties nebuvimas daro mus nusivylusius ar net smurtaujančius. Kaip meilė Giesmių giesmės knygoje, viltis sugrąžina gyvybę kūnui, kurį troškimas buvo apleidęs.“ Corine Pelluchon knygoje L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paryžius, 2023), p. 13-14.

[21] „Būtent tas asmuo ant kryžiaus, kuris kenčia kaip mes, kuris tapo niekuo, apšviečia mūsų tragišką žmogiškąją egzistenciją... Mes nežiūrime į Jėzų kaip į paprastą siektiną pavyzdį, ir neturėtume jo idealizuoti. Mes matome Jėzų kaip Dievą, kuris priima žmogiškąją formą ir kenčia bei verkia su mumis.“ Kwok Pui Lan, teologė iš Honkongo, “God Weeps with Our Pain,” knygoje New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, red. John S. Pobee ir Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), p. 92.

[22] Plg. Jn 12, 32

[23] „Aš jums palieku ramybę, duodu jums savo ramybę“ (Jn 14, 27). Brandaus žmogaus bruožas – nebūti lengvai paveikiamam pasaulio dalykų, baimės, įtarumo, teroro sukrėtimų, liūdesio, o tvirtai stovėti tikėjimo ramybėje, tarsi stovint ant saugios ir tvirtos pakrantės, priešais grėsmingą tvaną ir pasaulio audras. Būtent šį tvirtumą Kristus įdiegė krikščionių širdyse, suteikdamas jiems vidinę ramybę, kuri ateina tiems, kurie išgyveno išbandymus.“ Ambrozijus Milanietis, III traktatas, Apie Jokūbą ir palaimintąjį gyvenimą 6, 28, cituojama knygoje Soyons l'âme du monde“(Les Presses de Taizé, 1998 ir 2025) p. 109.

[24] Žr. www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Zie Psalm 85:11 Trouw en waarheid omhelzen elkaar, recht en vrede begroeten elkaar met een kus.

Att hoppas bortom allt hopp

András — 2025-01-01T18:23:00Z

När jag lyssnar på unga människor i Taizé och på andra platser[1], av vilka många möter svåra verkligheter i sin vardag, frågar jag mig själv hur de hittar styrkan att fortsätta. Frågan blir ännu mer angelägen när de lever i krigszoner.

Varifrån kommer deras motståndskraft och uthållighet i till synes omöjliga situationer? Det blev tydligt för mig, när jag lyssnade, att tilliten till Gud ger de troende förmågan att vårda ett hopp. Och genom Jesu uppståndelse växer en visshet om att döden inte får sista ordet.

Tillit till uppståndelsen ger hopp om att livets prövningar inte är detsamma som slutpunkten. Vi är kallade till något mer. Det är detta hopp som de unga ville dela med mig, ett hopp bortom allt hopp, eftersom det litar på att nytt liv kan uppstå när allt verkar förlorat[2].

Maria sjöng i sitt rop av lovsång och hopp: ”Han gör mäktiga verk med sin arm, han skingrar dem som har övermodiga planer. Han störtar härskare från deras troner, och han upphöjer de ringa. Hungriga mättar han med sina gåvor, och rika skickar han tomhänta bort.” (Lukas 1:51-53) Ja, låt oss våga sjunga med henne och be för att situationer ska förändras. Även när Gud tycks vara tyst kan en väg plötsligt öppna sig[3].

På samma gång, låt oss göra det vi kan, även när det kan verka litet, för att visa tecken på solidaritet med människor i nöd omkring oss, eller med dem som är drabbade av krig eller tvingas lämna sitt land. Är det inte just detta som gör det möjligt för oss att hoppas bortom allt hopp?

Reflektionerna som följer kommer till stor del från möten och samtal med unga människor som lever i länder präglade av krig eller konfliktzoner under det gångna året. Jag är fylld av tacksamhet gentemot dem som delade sina erfarenheter och tankar, liksom till våra yngsta bröder vars kloka råd hjälpte mig att få ordning på det jag hade skrivit.

Modet att hoppas

När vi längtar efter att lita på Guds kärlek, verkar det vi ser och upplever omkring oss så ofta motsäga den kärleken. Vi är fångade mellan det som redan är givet och det som ännu ska komma. Denna plats är inte alltid särskilt bekväm. Men när den öppnar sig mot ett hopp om fullbordan[4], frigörs något inom oss.

Hopp kräver tålamod. ”Vi hoppas på det vi inte ser” (Romarbrevet 8:25), säger aposteln Paulus. Vända mot det som ska komma i fullhet i Guds tid, men samtidigt plågade ”utifrån av strider och inifrån av fruktan” (2 Korinthierbrevet 7:5). Vågar vi hålla oss kvar i detta utrymme istället för att fly ifrån det?

”Där allt hopp var ute höll Abraham fast vid hoppet och trodde” (Romarbrevet 4:18). Abraham, förfader till många troende, höll fast vid Guds löfte, även när det var långt bortom allt rimligt hopp. Han och hans hustru Sara fick ta emot det som verkade omöjligt för dem.

När hans land var ödelagt av krig och dess invånare hotades av exil, och fastän han själv satt i fängelse, gjorde profeten Jeremia en investering för framtiden: han köpte en åker, så säker var han på att Gud inte skulle överge sitt folk (Jeremia 32:6-15).

En så häpnadsväckande gest av hopp gör tron mer verklig. Det är en fast tillit till det som ännu är osynligt och till och med osäkert. Kan vi hålla fast vid ett sådant hopp? Detta öppnar till sist åter källan till glädje[5]. Även i de mest komplicerade mänskliga situationerna kan det vi aldrig hade vågat hoppas på bli verklighet.

I dag ser vi otroliga initiativ av hopp[6] växa fram i många länder där kriget härjar.

Att lyssna på människor av hopp

För att bättre förstå vad hopp betyder, behöver vi lyssna till människor som lever mitt i nöd och våld. Är det inte genom deras röster som Gud ska leda oss?

Under mitt besök i Ukraina med två av mina bröder sade en kyrkoledare till oss: ”Bönen öppnar ett rum som möjliggör helande.” Jag blev djupt berörd av hans kommentar. Ständigt konfronterad med sitt folks lidande ser han att det är i människors inre liv som de troende kan förbli öppna för att ta emot något nytt.

Detta är en process som inte nödvändigtvis ger omedelbara resultat, men som – kanske tillsammans med andra medel – öppnar en dörr för att övervinna sår och sorg och väcker hoppet om en helad mänsklighet. Bön ger styrka att stå fast inför de mest komplicerade situationer[7]. Den bryter modlöshetens vågor när mörkret tycks sluka allt.

En palestinsk kvinna som bor i Frankrike, men vars familj är i Gaza, skrev till oss: ”Kärleken som bär de sårade, de sköra, ger ny kraft. Den får mig att tänka på den förlamade mannen[8] i evangeliet, buren av sina vänner och deras tro. Bön är också ett sätt att stå emot, och det är viktigt för mig. Men jag är människa: efter beskedet om att två medlemmar av min familj dödats, överväldigades jag av ilska, jag skrek, jag grät... När jag återfick fattningen visste jag att Gud är där i lidandet och förtvivlan, och att Gud bär oss.”

Denna sommar, när hon besökte Taizé, sade hon: ”Varje morgon ber jag om styrka att älska istället för att hata.” Hennes ord är som en lampa på vägen.

En ung kvinna från ett asiatiskt land härjat av krig berättade för mig: ”Vårt folk är överväldigat men finner tröst i evangeliet. Hur ofta har inte Guds folk varit på flykt? Ändå skapades gemenskap oavsett hur svår situationen var. Gud kan ha större planer för oss, men vi måste ta en dag i taget. Att kunna leva denna dag är en gåva och ett tecken på att livet är där för att levas fullt ut. I bönen finns en källa till frid som gör det möjligt för oss att uppmuntra varandra, och att finna mening i delande och solidaritet.”

Från Libanon hörde jag dessa ord: ”Min mamma är ett vittnesbörd om hopp. Trots allt stod hon alltid kvar. Det är tack vare henne som jag är den jag är idag. Hon lärde oss att ha tro på Gud och att be. Varje person som lever av tillit speglar tillit, eftersom de dricker ur källan och kan bli vittnen.”

Vilka är hoppets vittnen som var och en av oss kan upptäcka och lyssna till i vår egen situation? Låt oss öppna våra öron för att höra vad de har att säga.

Att sträva efter hopp

Hur reagerar vi när våra planer går om intet och våra förhoppningar grusas? Jesus ger oss en nyckel till hur vi kan förbli människor av hopp. Inför en stor folkskara av hungriga människor ”fylldes han av medlidande” med dem, bokstavligen ”hans hjärta gick ut”[9] till dem. Och han fann ett sätt att tillgodose deras behov.

Denna vägran att ge upp inför situationer av nöd gör det möjligt för hoppet att ta form inom oss. Det är motsatsen till att vänta passivt, det inbegriper en kamp[10] – det finns inget annat sätt. Även vår längtan efter hopp kan leda oss över tröskeln från det som är mänskligt möjligt till det som är möjligt för Gud.

Hoppet som ges med Kristus skänker oss en försmak av det som ska förverkligas i fullhet i Guds framtid. Det är som ankaret på ett skepp.[11] Det håller oss stadiga när stormen rasar. Det gör det möjligt för oss att leva ut små tecken på vår trohet mot kallelsen vi har fått och mot de människor som anförtrotts oss. Det är också som en hjälm[12] som skyddar oss från den motgång som kan regna ner över oss.

Taizés regel talar om att aldrig resignera inför ”skandalen att kristna, som så lätt bekänner kärleken till sin nästa, ändå förblir delade”. För broder Roger var de kristnas enhet[13] aldrig bara ett mål i sig självt, utan en väg mot fred inom den mänskliga familjen.[14]

De enkla buxbomshäckarna runt Taizé spirar plötsligt till liv igen, trots att de två gånger de senaste åren har härjats av parasiter. Ur det som verkade dött växer nya kvistar, och det gråa förvandlas till grönt. Naturen kämpar för sin överlevnad, och i detta speglas och uppmuntras vår egen kamp för hoppet. Hoppet för skapelsen[15] och det hopp Guds goda skapelse ger oss går hand i hand med hoppet för mänskligheten[16].

Att förbli människor av hopp

Hoppet kan så lätt kvävas när vi ställs inför situationer där ingen ömsesidig förståelse tycks möjlig. Att skapa en atmosfär av misstänksamhet riskerar att fånga andra i ett nät av misstro.

Detta kan ske i våra gemenskaper, kyrkor och familjer, liksom i samhället och i våra länder. Sådana dynamiker kan vara dolda eller öppna, men de dränerar alltid våra krafter. Ändå finns det stunder då vi, konfronterade med orättvisor, måste göra motstånd mot det onda för att människor inte längre ska vara offer för andra människor.[17]

För att bevara hoppet behöver vi varandra. Hopp blomstrar när vi är uppmärksamma på andras behov. Vi kan se människor som, även mitt i den största motgången, väljer att leva, le och ge det lilla som är möjligt varje dag.

Hopp är kopplat till sanning[18] och rättvisa. Är det för att de är egenskaper hos Gud? Ser vi dem inte i Jesu liv, död och uppståndelse? Att vårda hoppet kräver att vi möter verkligheten som den är och ser den i ljuset av Guds löften[19].

En ung person som lever i en konflikthärd berättade för mig: ”Jag satt på ett kafé och läste min bok när raketer började flyga runt oss. Folk sprang ut, fyllda av känslor, men jag bestämde mig för att stanna kvar och läsa klart.” Att söka skydd hade också varit ett klokt val, men att dela denna berättelse är en hoppets protest mot krigets oundviklighet.

En av mina bröder sa till mig: ”Hopp är provocerande, och mer än så, det är smittsamt. Motsatsen till hopp är likgiltighet eller resignation. När jag nyligen besökte mitt hemland, som är drabbat av krig, såg jag människors ansikten – sorgsna, oroliga och stressade. Så jag frågade mig själv: 'Vad kan jag göra?' Och en idé kom till mig: varje gång jag kör bil och har företräde, ska jag stanna och ge företräde till personen framför mig. Detta kostar mig fem sekunder. Men jag kunde se hur denna lilla handling gav en reaktion i människors ansikten och lindrade min broders eller systers smärta lite grann.

Allt i oss gör motstånd mot krig och död… Allt i oss längtar efter liv och skönhet.”[20]

Påskens hopp

Var befinner jag mig just nu? Vid korsets fot på långfredagen? I påskdagens glädje? Eller i väntan, utan att veta vart jag ska vända mig, som på påskaftonen?

Var jag än befinner mig, kan jag ana en hoppets väg? Den öppnar sig framför mig när jag ser på Jesus, som av kärlek gav sitt liv för alla, som visade oss en kärlek som är starkare än alla våldets, hatets och dödens krafter.

Hoppet vilar inte på en analys av situationen, utan på vad som ofta är en flämtande låga av tillit. Trots att den är bräcklig, brinner denna låga i den djupaste natten, precis som för Jesu vänner. Många av dem övergav honom vid tiden för hans största prövning. Hans kärlek gjorde det möjligt för dem att återvända.

Om vi ändå kunde känna igen den uppståndne Jesus! Men hans närvaro är inte beroende av vår igenkänning. Vår hopplöshet gör oss ibland blinda, precis som den gjorde Maria från Magdala blind. Den uppståndne Jesus frågade Maria: ”Varför gråter du?” och ”Vem söker du?” (Johannes 20:15). Den andra frågan speglar hans allra första ord i Johannesevangeliet: ”Vad söker ni?” (Johannes 1:38). Efter att han har trätt in i den djupaste mänskliga sorgen och döden, visar sig sökandet efter mening vara en längtan efter en närvaro[21].

Uppstånden från de döda, levande i Gud, drar Jesus oss till sig.[22] I mötet med oss i vårt innersta, oavsett om det är fyllt av sorg eller glädje, öppnar den uppståndne Jesus sin relation till Fadern för oss och leder oss in i gemenskapen med varandra i den heliga Anden. Vi är inte längre fångar i vår egen hopplöshet – ett nytt liv är möjligt.

Paulus skriver: ”Och hoppet sviker oss inte, ty Guds kärlek har ingjutits i våra hjärtan genom att han har gett oss den heliga Anden” (Romarbrevet 5:5). Låt oss leva av den kärleken. Må den heliga Anden alltid leda oss!

Pilgrimer av hopp, pilgrimer av fred

Tron på uppståndelsen har gjort det möjligt för många människor att hålla fast vid hoppet mitt i nöden. Det är en källa som leder oss bortom våra egna omöjligheter, så att vi kan låta vårt hjärta nå ut till andra och handla.

Att tro på Jesu uppståndelse kräver mycket mod och djärvhet. Det innebär att sträva efter att inte låta oss lamslås av dödens och förstörelsens närvaro som omger oss idag.

Ur situationer som verkar hopplösa kan Gud skapa något nytt. Gud kan bringa fram liv ur död och till och med försoning ur konflikt.

Kvinnorna, Jesu vänner, som kom tidigt på påskmorgonen till hans grav frågade sig: ”Vem ska rulla undan stenen åt oss?” (Markus 16:3). Vilka är stenarna i våra egna liv som vi måste be Gud att rulla bort så att ett nytt liv kan födas inom oss?

Detta nya liv hjälper oss att resa oss, det leder oss att vandra tillsammans med andra. Vi blir pilgrimer av det hopp som vi bär inom oss. Är det inte också ett hopp om fred? För ”Kristus är vår fred” (Efesierbrevet 2:14). Kommer vi att höra honom säga till oss: ”Frid lämnar jag kvar åt er, min frid ger jag er.[23] Jag ger er inte det som världen ger. Känn ingen oro och tappa inte modet” (Johannes 14:27-28).

Som pilgrimer av fred[24] förstår vi att det inte finns någon sann fred utan rättvisa[25]. Freden vi bär inom oss, som kommer från det hopp vi lever av, ger oss en inre frihet. Den gör det möjligt för oss att älska livet och stå emot orättvisa, medan vi ihärdar drivna av den heliga Anden.

En dag kanske vi finner oss själva be Sakarias lovsång. En äldre man i ett ockuperat land, han gladde sig över en oväntad födelse och firade: ”Genom vår Guds barmhärtighet och mildhet, han skall komma ner till oss från höjden, en soluppgång för dem som är i mörkret och i dödens skugga, och styra våra fötter in på fredens väg.” (Lukas 1:78-79).

Är vi redo att hoppas bortom allt hopp?

Uppståndne Kristus, genom den heliga Andens närvaro har du ingjutit Guds kärlek i våra hjärtan och du gör det möjligt för oss att hoppas bortom allt hopp. Och djupt inom oss växer, lite i taget, en frid som förvånar oss. Lovad vare du!

[1] I maj 2024 reste jag och två av mina bröder som pilgrimer genom ett krigshärjat Ukraina. Under sommaren välkomnade vi i Taizé unga från Myanmar, Nicaragua och Ukraina. På hösten hade jag onlinesamtal med ungdomar från dessa länder samt från Betlehem och Libanon, medan fyra av mina bröder återvände till Ukraina och besökte landet från öst till väst.

[2] ”Det finns inget hopp utan den föregående erfarenheten av en total avsaknad av horisont, som är som en natt mitt på dagen och tvingar både individer och folk att göra sig av med sina illusioner.” Corine Pelluchon i L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023) s. 8.

[3] ”Hoppet är människans svar på Guds tystnad.” Jacques Ellul, citerad av Anne Lécu på www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] I en kommentar till 5 Mos 4:31 skriver Gustavo Gutiérrez: ”Gud kommer inte att glömma förbundet; lojalitet är först och främst minne. Att vara trogen är att minnas, att inte glömma våra åtaganden, att ha en känsla för traditionen. Trohet mot förbundet förutsätter att vi minns källorna till förbundet och dess krav (...). Men sann trohet innebär mer än så; det kräver också, och detta kanske inte är lika uppenbart vid första anblicken, en projektion in i framtiden. Att ha ett minne innebär inte att förbli upptagen med det förflutna. Att minnas gårdagen är viktigt, men det är viktigt för att det hjälper oss att satsa på morgondagen (...). Trohet består inte i att utan initiativ följa upptrampade stigar, utan i att ständigt förnya dem; det leder oss – det bör leda oss – till att förnya, förändra och utforma nya projekt.” (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, s. 82-83).

[5] I mina samtal med unga som lever i krigssituationer talade många av dem om sångens betydelse som en källa till glädje och styrka. Detta brev kommer att publiceras under det europeiska mötet 2024-2025 i Tallinn. Låt oss inte glömma ”den sjungande revolutionen” som bidrog så mycket till att Estland 1991 återfick sin självständighet på ett fredligt sätt. Människor gick ut på gatorna sjungandes för att möta det hot de stod inför.

[6] En person som en av våra bröder mötte under en pilgrimsresa sa till honom: ”En kreativ vrede bor i mig.” Det var den kraften som drev henne att vilja göra åtminstone något litet för att förändra den nuvarande situationen.

[7] ”Från starets [Siluan] lärde han [Sophrony Sakharov] sig mycket som skulle bli grundläggande för hans andliga liv. Två saker utmärker sig: hur man hanterar känslan av övergivenhet när man istället för Gud endast upplever en ödslig tomhet i bönen, och hur man hanterar den ångest som åtföljer intensiv bön för den lidande världen. Den första fick sin mening genom begreppet Gudsövergivenhet som Sakharov senare skulle utveckla mer utförligt, den andra genom den uppmaning som uppenbarades i bön för starets Siluan och fördes vidare till hans lärjunge: 'Håll ditt sinne i helvetet och förtvivla inte!'” (Norman Russell, Theosis and Religion, Cambridge University Press, 2024, s. 169).

[8] Se Markus 2:1-12. Lägg märke till kraften i hoppet hos mannens vänner, som övervinner alla hinder och gräver genom taket på huset för att försöka hjälpa honom och föra honom till Jesus.

[9] Det grekiska verbet σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) är mycket kraftfullt på det känslomässiga planet. Det indikerar en varm, medkännande respons på ett behov. Det är svårt att översätta: medkänsla, medlidande, sympati fångar något av dess betydelse. Men kanske uttrycker ”hans hjärta gick ut till dem” mer fullständigt den instinktiva reaktion som verbet implicerar. I Matteusevangeliet (se 14:14, 15:32, 18:27, 20:34) refererar verbet inte bara till en känsla eller emotion, utan betecknar också en praktisk respons som möter ett behov. I det här fallet botar Jesus de sjuka och kommer sedan att mätta folkmassan. Känslan resulterar i omsorg och effektiv handling. Detta verb sammanfattar evangeliet i ett nötskal.

[10] Jämför 1 Timotheosbrevet 4:10 ”Det är därför vi strävar och kämpar, ty vi har satt vårt hopp till den levande Guden, som är en frälsare för alla människor, särskilt för dem som tror.”

[11] Jämför Hebreerbrevet 6:19

[12] Jämför 1 Thessalonikerbrevet 5:8

[13] Biskopssynoden om synodalitet har gjort det möjligt för den katolska kyrkan att erkänna och sätta värde på den mångfald som redan existerar inom henne. Den roll delegater från andra kyrkor spelade i denna synod var viktig. Ger detta inte ett nytt hopp för den ekumeniska kallelsen på vägen mot enhet för alla som älskar Kristus?

[14] Taizé grundades under en tid av krig. ”Gemenskapens liknelse”, som vi strävar efter att leva ut som bröder från olika kyrkor, länder, kulturer och åldrar, behöver ständig omsorg för att vara ett tecken på hopp inför splittringarna inom den mänskliga familjen.

[15] Jämför Romarbrevet 8:21-23

[16] Ställda inför utmaningen med klimatförändringen och förlusten av biologisk mångfald, hur kan vi fördjupa omsorgen om vårt gemensamma hem där allt är sammanlänkat?

[17] Vi fortsätter i vår Taizékommunitet arbetet med att fastställa sanningen ställda inför anklagelser om övergrepp och våld som riktats mot några bröder. Modet hos de människor som har lidit och talat ut måste få oss att söka ständigt lära oss av dem. Så ofta söker de åter och återigen nytt hopp och nytt liv. De motiverar oss att göra allt som är möjligt (se www.taize.fr/protection) för att göra mötena i Taizé och på andra platser säkra för alla och också öka medvetenheten om de frågor som är inblandade. Vi är också tacksamma för arbetet från ”Kommissionen för erkännande och upprättelse” (se www.reconnaissancereparation.org) för hur de lyssnar till offer och för deras medling.

[18] ”Jag tror att hopp är förbundet med sanning. Så länge jag inte accepterade tankarna på döden kunde jag inte vara hoppfull. Detta gäller för alla situationer. Som kristna kan vi ha en tendens att fly från situationer som gör oss förtvivlade – politiskt, ekologiskt, mänskligt... Det är normalt att vi blir upprörda över dem, men det verkar för mig som att hoppet uppmuntrar oss att stå just där, i dessa situationers realism, och betrakta dem med sanning. Georges Bernanos talar mycket om hopp som en heroisk dygd. Det är en dygd som driver oss till handling, att inte fly, att kämpa för det vi vet eller tror är gott. Hoppet leder oss mot Guds löfte.” (Clémence Pasquier, intervju av Clémence Houdaille, La Croix, 11 oktober 2024).

[19] På språket kikuyu (gĩkũyũ) är ett av Guds attribut att Gud är ”värd vårt hopp” – ”Mwihokeku”: Gud är den vi kan sätta vårt hopp till. Mwĩhoko – hopp; Wĩhokeku – hoppvärdighet; Mwĩhokeku – hoppvärdig, till exempel: ”Ngai nĩ mwĩhokeku” – Gud är värd vårt hopp.

[20] ”Om hopp innebär att ta mått på de nuvarande farorna, lär det oss också att leva i nuet och tro på framtiden, utan att älta det förflutna och genom att överge all bitterhet. Det är, till sist, det som vår själ hungrar efter, och dess frånvaro gör oss bittra eller våldsamma. Likt kärleken i Höga visan ger hoppet liv tillbaka åt kroppen som längtan övergett.” (Corine Pelluchon i L'espérance, ou la traversée de l'impossible, Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 13-14).

[21] ”Det är just personen på korset som lider som vi, som blev gjord till en icke-person, som lyser upp vår tragiska mänskliga existens... Vi ser inte på Jesus som en enkel förebild att följa, och vi ska inte heller försöka göra honom till en idol. Vi ser Jesus som guden som tar mänsklig gestalt och lider och gråter med oss.” (Kwok Pui Lan, teolog från Hongkong, ”God Weeps with Our Pain”, i New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, red. John S. Pobee och Barbel von Wartenberg-Potter, Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987, s. 92).

[22] Jämför Johannes 12:32

[23] ”'Frid lämnar jag kvar åt er, min frid ger jag er.' (Joh 14:27). Den som är helt mogen kännetecknas av att inte låta sig påverkas alltför lätt av världens ting – störas av rädsla, uppröras av misstanke, skakas av skräck, oroas av sorg – utan att stå fast i trons lugn, som om man stod på en säker och mycket stadig strand, inför hotfulla översvämmningar och världens stormar. Det är denna fasthet som Kristus förde in i de kristnas sinnen, samtidigt som han ingöt i dem den inre frid som ges till dem som genomgått prövningar.” (Ambrosius av Milano, Traktat III, Om Jakob och det saliga livet 6, 28, citerad i Soyons l'âme du monde, Les Presses de Taizé, 1998 och 2025, s. 109).

[24] Se www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Se Psaltaren 85:11 ”Godhet och trofasthet möts, fred och rättvisa omfamnar varandra.”

Mať nádej, ktorá presahuje každú nádej

András — 2025-01-01T18:17:00Z

Keď v Taizé či inde[1] počúvam mladých ľudí, z ktorých mnohí sú v každodennom živote konfrontovaní s krutou realitou, pýtam sa sám seba, ako nachádzajú silu pokračovať. Táto otázka je ešte naliehavejšia, keď žijú vo vojnových oblastiach.

Odkiaľ sa berie ich odolnosť a vytrvalosť v týchto zdanlivo nemožných situáciách? Keď som ich počúval, pochopil som, že je to práve dôvera v Boha, vďaka ktorej si ľudia viery dokážu udržať nádej. A skrze Ježišove vzkriesenie rastie istota, že smrť nebude mať posledné slovo.

Dôvera v zmŕtvychvstanie dáva nádej, že problémami život nekončí. Sme povolaní k niečomu väčšiemu. Práve o túto nádej sa so mnou chceli podeliť mladí ľudia, o nádej, ktorá presahuje každú nádej, pretože počíta s tým, že keď sa všetko zdá byť stratené, povstane nový život[2].

Mária vo svojom zvolaní plnom chvály a nádeje spievala: „Prejavil silu svojím ramenom; rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú; mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51-53) Áno, odvážme sa spievať spolu s ňou a modliť sa za to, aby sa situácia zmenila. Aj keď sa zdá, že Boh mlčí, môže sa zrazu otvoriť cesta[3].

Zároveň urobme všetko, čo je v našich silách, akokoľvek málo by sa nám to zdalo, aby sme vyjadrili solidaritu ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi blízko nás, ktorých zastihla vojna či boli nútení opustiť svoju krajinu. Nie je to práve to, čo nám umožní mať nádej presahujúcu všetku nádej?

Nasledujúce úvahy vyplynuli z veľkej časti z minuloročných stretnutí a rozhovorov s mladými ľuďmi žijúcimi v krajinách, v ktorých prebieha vojna alebo v zónach, kde sa odohráva nejaký konflikt. Som vďační všetkým, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti a myšlienky, a tiež našim najmladším bratom, ktorí svojimi múdrymi radami pomohli usporiadať tento text.

Odvaha dúfať

Keď túžime dôverovať Božej láske, zdá sa, akoby to, čo vidíme a cítime okolo seba, bolo často v rozpore s touto láskou. Nachádzame sa medzi tým, čo je už dané, a tým, čo má ešte len prísť. Tento priestor nie je vždy veľmi príjemný. Ale nádej na jeho naplnenie[4] v nás niečo uvoľní.

Nádej si vyžaduje trpezlivosť. „Dúfame v to, čo nevidíme“ (Rim 8, 25), hovorí apoštol Pavol. Keď sa sústredíme na to, čo sa plne uskutoční v Božom čase, ale zároveň nás sužujú „zvonka boje, zvnútra strach“ (2 Kor 7, 5), odvážime sa zotrvať v tomto priestore, namiesto toho, aby sme z neho utekali?

Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18). Abrahám, predok mnohých veriacich ľudí, sa držal Božieho prísľubu ďaleko za hranicou akejkoľvek rozumnej nádeje. On a jeho manželka Sára dostali, čo sa im zdalo nemožné.

V čase, keď krajinu proroka Jeremiáša ničila vojna a jej obyvateľom hrozilo vyhnanstvo, hoci on sám bol vo väzení, investoval do budúcnosti. Bol si tak istý, že Boh neopustí svoj ľud, že si kúpil pole (Jer 32, 6 - 15).

Takéto úžasné gesto nádeje robí vieru skutočnejšou. Ide o pevnú dôveru v niečo, čo je zatiaľ neviditeľné a dokonca neisté. Dokážeme si udržať takúto nádej? Tak napokon znovu vytryskne prameň radosti[5]. Aj v tých najzložitejších ľudských situáciách sa môže stať skutočnosťou to, v čo sme sa nikdy ani neodvážili dúfať.

V súčasnosti vznikajú v mnohých krajinách, kde vojna spôsobuje spúšť, neuveriteľné iniciatívy nádeje[6].

Počúvať ľudí nádeje

Aby sme lepšie pochopili, čo znamená nádej, musíme počúvať ľudí, ktorí žijú uprostred utrpenia a násilia. Či nás Boh nevedie práve pomocou ich hlasu?

Počas mojej návštevy Ukrajiny, kde som bol s dvoma bratmi, nám jeden cirkevný predstavený povedal: „Modlitba otvára priestor, ktorý umožňuje uzdravenie“. Jeho poznámka ma hlboko zasiahla. Bol neustále konfrontovaný s utrpením svojho ľudu, a tak pochopil, že veriaci môžu zostať otvorení pre prijatie nového práve vo vnútornom živote.

Je to proces, ktorý nemusí nutne priniesť okamžité výsledky, ale ktorý – možno sprevádzaný aj inými prostriedkami – otvára dvere k prekonaniu bolesti a smútku a prebúdza nádej na uzdravenie ľudstva. Modlitba dáva silu zostať pevne stáť aj v najzložitejších situáciách[7]. Rozbíja vlny skľúčenosti, keď sa zdá, že všetko pohlcuje temnota.

Palestínčanka žijúca vo Francúzsku, ktorej rodina žije v Gaze, nám napísala: „Láska, ktorá nesie zranených či krehkých, dáva novú silu. Pripomína mi to ochrnutého muža[8] z evanjelia, ktorého niesli jeho priatelia a ich viera. Modlitba je tiež spôsob odporu, a to je pre mňa dôležité. Ale som človek: po správe o smrti mojich dvoch príbuzných ma premohol hnev, kričala som, plakala.... Keď som sa spamätala, vedela som, že Boh je tu aj v utrpení a zúfalstve a že nás nesie.“

Toto leto počas návštevy Taizé povedala: „Každé ráno sa modlím, aby som našla silu milovať a nie nenávidieť.“ Jej slová sú pre nás ako lampa, ktorá osvetľuje cestu.

Jedna mladá žena z ázijskej krajiny zmietanej vojnou mi povedala: „Náš ľud je zdrvený, ale nachádza útechu v evanjeliu. Ako často bol Boží ľud na úteku? Napriek tomu sa vytvorilo spoločenstvo, a to bez ohľadu na to, aká bola situácia ťažká. Boh má s nami možno väčšie plány, ale musíme prijímať deň za dňom. Schopnosť prežívať aktuálny deň je darom a znamením, že život je tu na to, aby sme ho žili naplno. V modlitbe je zdroj pokoja, ktorý nám umožňuje povzbudzovať sa navzájom a nachádzať zmysel v zdieľaní a solidarite.“

Z Libanonu som počul tieto slová: „Moja matka je svedectvom nádeje. Napriek všetkému zostala vždy stáť. Vďaka nej som dnes tým, kým som. Naučila nás veriť v Boha a modliť sa. Každý človek, ktorý žije z dôvery, odráža dôveru, pretože pije z prameňa a môže sa stať svedkom.“

Kto sú svedkovia nádeje, ktorých môže každý z nás objaviť a počúvať vo svojej vlastnej situácii? Otvorme uši, aby sme počuli, čo nám chcú povedať.

Snažiť sa dúfať

Ako reagujeme, keď sú naše plány zmarené a naša nádej zničená? Ježiš nám dáva kľúč, ako môžeme zostať ľuďmi nádeje. Tvárou v tvár veľkému zástupu hladných ľudí sa nad nimi „zľutoval“, doslova „jeho srdce sa obrátilo“[9] k nim. A našiel spôsob, ako uspokojiť ich potreby.

Ak odmietneme rezignovať na utrpenie, môže sa v nás formovať nádej. Je to opak pasívneho čakania. Ide o boj[10], ale iná cesta neexistuje. Dokonca aj samotná túžba po nádeji nás môže priviesť k prekročeniu hranice medzi tým, čo je možné pre človeka, a tým, čo je možné pre Boha.

Nádej darovaná v Kristovi nám dáva predtuchu toho, čo sa má v Božej budúcnosti uskutočniť v plnosti. Je ako kotva[11], ktorá nás drží pevne, keď zúri búrka. Umožňuje nám preukazovať malé znamenia vernosti nášmu povolaniu i ľuďom, ktorí nám boli zverení. Je tiež ako prilba[12], ktorá nás chráni pred nepriazňou osudu, ktorá sa na nás môže valiť.

Regula Taizé hovorí, aby sme nikdy nerezignovali „na pohoršenie z rozdelenia kresťanov, ktorí tak ochotne vyznávajú lásku k blížnemu, a predsa zostávajú rozdelení“. Pre brata Rogera jednota kresťanov[13] nikdy nebola len cieľom samým osebe, ale cestou, ktorá má viesť k pokoju v ľudskej rodine.[14]

Hoci skromné kríky krušpánu v okolí Taizé v uplynulých rokoch dvakrát spustošil ničivý hmyz, zrazu opäť ožívajú. Z toho, čo bolo zdanlivo mŕtve, vyrastajú čerstvé vetvičky a sivá farba sa mení na zelenú. Príroda bojuje o prežitie, čo odráža a povzbudzuje aj náš boj o nádej. Nádej pre stvorenstvo[15] a nádej, ktorú poskytuje Božie dobré stvorenie, idú ruka v ruke s nádejou pre ľudstvo.[16]

Zostať ľuďmi nádeje

Keď čelíme situáciám, v ktorých sa zdá, že nie je možné vzájomné porozumenie, nádej môže ľahko vyhasnúť. Keď vytvárame atmosféru podozrievania, riskujeme, že druhých chytíme do siete nedôvery.

Môže sa to stať v našich spoločenstvách, cirkvách a rodinách, ako aj v spoločnosti či v našich krajinách. Takáto dynamika môže byť skrytá alebo otvorená, ale vždy vyčerpáva naše sily. Existujú aj chvíle, v ktorých stojíme pred nespravodlivosťou a zlo musíme odsúdiť, aby sa ľudia viac nestávali obeťami iných ľudí.[17]

Na zachovanie nádeje potrebujeme jeden druhého. Nádej prekvitá, keď sme pozorní k potrebám druhých. Sú okolo nás ľudia, ktorí sa aj uprostred najväčších ťažkostí rozhodnú žiť, usmievať sa a ponúkať každý deň drobnosti, ktoré sú v ich silách.

Nádej je spojená s pravdou[18] a spravodlivosťou. Je to preto, že ide o Božie vlastnosti? Nevidíme ich v Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní? Ak chceme pestovať nádej, musíme čeliť realite takej, aká je, a vidieť ju vo svetle Božích prisľúbení.[19]

Jeden mladý človek, ktorý žije v zóne, kde sa odohráva konflikt, mi povedal: „Bol som v kaviarni a čítal som si knihu, keď okolo nás začali lietať rakety. Rozrušení ľudia utekali von, ale ja som sa rozhodol zostať a dočítať text.“ Aj hľadanie úkrytu by bolo rozumným riešením, ale zdieľanie tohto príbehu je protestom nádeje proti neodvratnosti vojny.

Jeden z mojich bratov mi povedal: „Nádej je provokatívna, a čo viac, je nákazlivá. Opakom nádeje je ľahostajnosť alebo rezignácia. Počas nedávnej návštevy mojej krajiny, ktorá je zasiahnutá vojnou, som videl smutné, ustarostené a vystresované tváre ľudí. Tak som sa sám seba pýtal: „Čo môžem urobiť? A napadla mi myšlienka: vždy, keď šoférujem a mám prednosť v jazde, zastavím a dám druhému prednosť. Stojí ma to päť sekúnd. Ale mohol som vidieť, ako tento malý čin vyvoláva reakciu na tvárach ľudí a trochu zmierňuje bolesť môjho brata či sestry.

Všetko v nás sa bráni vojne a smrti.... Všetko v nás túži po živote a kráse.“[20]

Veľkonočná nádej

Kde sa nachádzam v tejto chvíli? Pod krížom na Veľký piatok? V radosti Veľkonočnej nedele? Alebo čakám a neviem, kam sa obrátiť na Bielu sobotu?

Nech som kdekoľvek, vidím, že sa predo mnou otvára cesta nádeje? Otvára sa predo mnou, keď sa pozriem na Ježiša, ktorý dal svoj život z lásky ku všetkým, ktorý nám ukázal lásku silnejšiu ako všetky sily násilia, nenávisti a smrti.

Nádej nie je založená na analýze situácie, ale na často slabom plamienku dôvery. Hoci je tento plamienok krehký, horí aj v najhlbšej noci, tak ako horel pre Ježišových priateľov. Mnohí z nich ho opustili v čase jeho najväčšej skúšky. Jeho láska im však umožnila vrátiť sa.

Keby sme len dokázali rozpoznať zmŕtvychvstalého Ježiša! Jeho prítomnosť však nezávisí od toho, či ho my rozpoznáme. Naša beznádej nás niekedy zaslepuje do takej miery, ako zaslepovala Máriu Magdalénu. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa jej spýtal: „Prečo plačeš?“ a „Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15). Táto druhá otázka je ozvenou jeho prvých slov v Jánovom evanjeliu: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38). Odkedy vstúpil do najhlbšieho ľudského smútku a smrti, sa hľadanie zmyslu zmenilo na túžbu po prítomnosti[21].

Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a je živý v Bohu, nás priťahuje k sebe.[22] Či už sme naplnení smútkom alebo radosťou, zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý sa s nami stretáva v hĺbke nášho bytia, nám otvára vzťah, ktorý je medzi ním a Otcom i spoločenstvo medzi nami navzájom v Duchu Svätom. Už nie sme viac väzňami svojho zúfalstva – nový život je možný.

Pavol píše: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Žime z tejto lásky! Nech nás Duch Svätý vždy vedie!

Pútnici nádeje, pútnici pokoja

Viera vo vzkriesenie umožňuje mnohým ľuďom udržať si nádej aj uprostred utrpenia. Je to prameň, ktorý nás vedie za hranice našich vlastných obmedzení, aby sme tak dovolili nášmu srdcu vyjsť v ústrety druhým a konať.

Veriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie si vyžaduje veľkú odvahu a smelosť. Zahŕňa v sebe totiž snahu nenechať sa ochromiť prítomnosťou smrti a skazy, ktoré sú dnes okolo nás.

Zo situácií, ktoré sa zdajú beznádejné, môže Boh vytvoriť niečo nové. Boh môže urobiť, aby zo smrti vznikol život a dokonca z konfliktu zmierenie.

Ženy, Ježišove priateľky, ktoré prišli na Veľkú noc za úsvitu k jeho hrobu, sa pýtali: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mk 16, 3). Aké kamene sú v našom vlastnom živote? Musíme poprosiť Boha, aby ich odvalil, aby sa v nás mohol zrodiť nový život.

Tento nový život nám pomáha, aby sme vstali a vedie nás k tomu, aby sme kráčali spolu s ostatnými. Stávame sa tak pútnikmi nádeje, ktorú nosíme v sebe. Nie je to aj nádej na pokoj? Veď „Kristus je náš pokoj“ (Ef 2, 14). Či ho budeme počuť, keď nám povie: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam[23], ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká (Jn 14, 27-28).

Ako pútnici pokoja[24] chápeme, že niet pravého pokoja bez spravodlivosti[25]. Pokoj v nás pochádza z nádeje, z ktorej žijeme a ktorá nám dáva vnútornú slobodu. Umožňuje nám milovať život, vzdorovať nespravodlivosti a vytrvať vďaka Duchu Svätému.

Jedného dňa sa možno budeme modliť pomocou Zachariášovej piesne. Starší muž v okupovanej krajine sa radoval z nečakaného narodenia a oslavoval: „Z hĺbky milosrdenstva nášho Boha, ktorým nás navštívi Vychádzajúci z výsosti, aby sa zjavil tým, čo sedia v tme a v tôni smrti, a upriamil naše kroky na cestu pokoja.“ (Lk 1, 78-79).

Sme pripravení žiť v nádeji, ktorá presahuje každú nádej?

Zmŕtvychvstalý Kriste, prítomnosťou Ducha Svätého si vlial do našich sŕdc Božiu lásku a umožňuješ nám mať nádej, ktorá presahuje každú nádej. A z hĺbky nášho vnútra sa postupne vynára prekvapujúci pokoj. Chvála Tebe, Kriste!

[1] V máji 2024 sme s dvomi bratmi cestovali ako pútnici cez vojnou zmietanú Ukrajinu. Počas leta sme v Taizé privítali mladých ľudí z Mjanmarska, Nikaraguy a Ukrajiny. Na jeseň som viedol online rozhovory s mladými z týchto krajín i z Betlehema a Libanonu, pričom sa štyria moji bratia vrátili na Ukrajinu, ktorú precestovali od východu po západ.

[2] Nádej nemôže existovať bez predchádzajúcej skúsenosti úplnej absencie horizontu, ktorá je ako noc za bieleho dňa a núti jednotlivcov a národy zbaviť sa ilúzií.“ (Corine Pelluchon: L'espérance, ou la traversée l'impossible, Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 8).

[3] „Nádej je odpoveďou človeka na Božie mlčanie.“ (Jacques Ellul podľa Anne Lécu https://www.revue-etudes.com/article/esperer/24779)

[4] Gustavo Gutiérrez v komentári k Dt 4,31 píše: „Boh nezabudne na zmluvu; vernosť je predovšetkým pamäť. Byť verný znamená pamätať si, nezabúdať na svoje záväzky, mať zmysel pre tradíciu. Vernosť zmluve znamená pamätať na pramene zmluvy a jej požiadavky (...) Skutočná vernosť však predpokladá viac ako len toto; vyžaduje si tiež – a to sa na prvý pohľad zdá menej zrejmé – orientáciu na budúcnosť. Pamätanie neznamená uviaznutie v minulosti. Pamätanie na včerajšok je dôležité, ale preto, lebo nám pomáha vsadiť na zajtrajšok (...). Vernosť neznamená, že kráčame po vyšliapaných cestičkách bez akejkoľvek iniciatívy, ale že ich neustále obnovujeme. Vernosť nás musí, alebo by aspoň mala, viesť k inováciám, k zmenám, k navrhovaniu nových projektov. (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, s. 82-83).

[5] Keď som sa rozprával s mladými ľuďmi žijúcimi vo vojnových oblastiach, mnohí z nich hovorili o význame spevu ako zdroja radosti a sily. Tento list bude uverejnený počas európskeho stretnutia 2024/2025 v Tallinne. Nezabúdajme na „spievajúcu revolúciu“, ktorá tak veľmi prispela k tomu, že Estónsko v roku 1991 získalo nezávislosť mierovou cestou. Ľudia vyšli do ulíc so spevom, aby čelili hrozbe, ktorá na nich číhala.

[6] Niekto, koho jeden z našich bratov stretol počas púte, mu povedal: „Prebýva vo mne tvorivý hnev.“ Práve táto sila ho poháňa, aby chcel urobiť aspoň nejakú drobnosť pre zmenu súčasnej situácie.

[7] „Od starca [Siluana] sa [Sofronij Sacharov] naučil mnohému, čo malo byť základom jeho duchovného života. Dve veci vystupujú do popredia: ako čeliť pocitu opustenosti, keď človek v modlitbe namiesto Boha zažíva len pustú prázdnotu, a ako sa vyrovnať s úzkosťou, ktorá sprevádza intenzívnu modlitbu za trpiaci svet. Prvý bod dostal zmysel vďaka koncepcii opustenosti od Boha, ktorú Sacharov neskôr rozvinul ešte hlbšie, druhý vďaka poučeniu, ktoré bolo starcovi zjavené v modlitbe a ktoré on odovzdal svojmu žiakovi takto: „Zachovaj svoju myseľ v pekle a nezúfaj!“ (Norman Russell, Theosis and Religion, Cambridge University Press 2024, s. 169)

[8] Pozri Mk 2, 1-12. Všimnime si silu nádeje u priateľov tohto muža, ktorí prekonali všetky prekážky, rozobrali strechu domu, aby sa mu pokúsili pomôcť a priviesť ho k Ježišovi.

[9] Grécke sloveso σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) je emocionálne veľmi silné. Odkazuje na vrelú a súcitnú reakciu na niečie potreby. Ťažko sa prekladá: súcit, ľútosť, náklonnosť – všetky tieto slová z neho niečo vyjadrujú. Ale „jeho srdce sa obrátilo k nim“ možno plnšie vystihuje vnútornú reakciu, ktorú toto sloveso naznačuje. V Matúšovi (pozri 14, 14; 15, 32; 18, 27; 20, 34) sa toto sloveso nevzťahuje len na cit alebo pocit, ale označuje aj praktickú reakciu, ktorá je odpoveďou na niečie potreby. V tomto prípade Ježiš uzdravuje chorého a potom nasýti zástup. Emócia sa premieňa na starostlivé a účinné konanie. Toto sloveso je akoby zhrnutím evanjelia v kocke.

[10] Porov. 1 Tim 4, 10: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“

[11] Porov. Hebr 6, 19

[12] Porov. 1 Tes (Sol) 5, 8

[13] Synoda o synodalite umožnila Katolíckej cirkvi uznať a oceniť rozmanitosť, ktorá je v nej už prítomná. Na tejto synode bola dôležitá aj úloha delegátov z iných cirkví. Nedáva to novú nádej pre ekumenizmus, ktorého cieľom je jednota všetkých, ktorí milujú Krista?

[14] Taizé bolo založené v čase vojny. „Podobenstvo spoločenstva“, ktoré sa snažíme žiť ako bratia z rôznych cirkví, krajín, kultúr a vekových kategórií, potrebuje neustálu starostlivosť, aby bolo znamením nádeje, keď čelíme rozdeleniam v ľudskej rodine.

[15] Porov. Rim 8, 21-23

[16] V čase, keď čelíme výzve klimatických zmien a úbytku biodiverzity, ako môžeme prehĺbiť starostlivosť o náš spoločný domov, v ktorom je všetko prepojené?

[17] V našej komunite Taizé pokračujeme v ceste odkrývania pravdy, keď čelíme obvineniam zo zneužívania a útokov vzneseným voči niektorým bratom. Odvaha ľudí, ktorí trpeli a prehovorili, nás musí nútiť k tomu, aby sme sa od nich stále viac učili. Tak často znovu a znovu hľadajú novú nádej a život. Motivujú nás, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách (pozri www.taize.fr/protection), aby stretnutia, ktoré sa konajú v Taizé a inde, boli pre všetkých bezpečné a aby sa zvýšila aj informovanosť o týchto otázkach. Sme vďační aj za prácu Komisie pre uznanie a odškodnenie (pozri www.reconnaissancereparation.org) za ich načúvanie obetiam a mediáciu.

[18] „Verím, že nádej je spojená s pravdou. Pokiaľ si nepripustím vyhliadku na smrť, nemôžem mať nádej. To platí pre všetky situácie. Ako kresťania môžeme mať tendenciu utekať pred situáciami, ktoré nás privádzajú do zúfalstva – politicky, ekologicky, ľudsky... Je prirodzené, že sme nimi pobúrení, ale zdá sa mi, že nádej nás povzbudzuje, aby sme stáli práve tam, v realite týchto situácií, a pozerali sa na ne v pravde. Georges Bernanos hovorí veľa o nádeji ako o hrdinskej cnosti. Je to cnosť, ktorá nás poháňa k činom, k tomu, aby sme neutekali, aby sme bojovali za to, o čom vieme alebo veríme, že je dobré. Nádej nás vedie k Božiemu prísľubu“. (Clémence Pasquierová, rozhovor s Clémence Houdailleovou, 11. 10. 2024 v La Croix)

[19] V jazyku Kikuyu (Gĩkũyũ) je jedným z atribútov Boha, že je „hodný nádeje“ – „Mwihokeku“: Boh, do ktorého môžeme vkladať svoju nádej. Mwĩhoko – nádej; Wĩhokeku – vlastnosť, ktorá označuje toho, kto je hodný nádeje; Mwĩhokeku – hodný nádeje, napr. Ngai nĩ mwĩhokeku – Boh je hodný nádeje.

[20] „Ak nádej počíta s tým, že si uvedomujeme nebezpečenstvá súčasnosti, učí nás tiež žiť v prítomnosti, veriť v budúcnosť, nevracať sa neustále do minulosti a vzdať sa všetkej nevraživosti. Nádej je napokon to, po čom naša duša túži a ak ju nemáme, sme zatrpknutí alebo násilní. Tak ako láska v Piesni piesní, aj nádej dáva nový život nášmu telu, ktoré opustila túžba“. (Corine Pelluchon: L'espérance, ou la traversée de l'impossible Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 13-14)

[21] „Je to práve osoba na kríži, ktorá trpí ako my, ktorá bola úplne zničená, ktorá osvetľuje našu tragickú ľudskú existenciu.... Na Ježiša sa nepozeráme len ako na príklad, ktorý by sme mali nasledovať, ani si z neho nemáme utvárať modlu. Ježiša vnímame ako Boha, ktorý na seba berie ľudskú podobu, trpí a plače s nami.“ (Kwok Pui Lan, teológ pochádzajúci z Hongkongu, „God Weeps with Our Pain“, v knihe New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee a Barbel von Wartenberg-Potter, Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987, s. 92)

[22] Porov. Ján 12, 32

[23] „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). Charakteristickou črtou dokonalých je, že sa nedajú ľahko dojať vecami sveta, znepokojiť strachom, rozrušiť podozrievaním, otriasť hrôzou, znepokojiť zármutkom, ale stoja pevne v pokoji viery, ako na pevnom a veľmi bezpečnom brehu, tvárou v tvár hroziacej záplave a búrkam sveta. Práve túto nezlomnosť priniesol do mysle kresťanov Kristus a vlial do nich vnútorný pokoj, ktorý sa udeľuje tým, čo prešli skúškami. (Ambróz z Milána, Traktát III, O Jakubovi a blaženom živote 6, 28, podľa Soyons l'âme du monde, Les Presses de Taizé, 1998, s. 111)

[24] Pozri www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Pozri Žalm 85, 11: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“

Sperând împotriva oricărei speranțe

Kilian — 2024-12-31T16:53:39Z

Ascultând tinerii din Taizé și din alte părți[1], mulți dintre care se confruntă cu realități dure în viața lor de zi cu zi, mă întreb cum își găsesc puterea de a continua. Întrebarea devine și mai relevantă atunci când trăiesc în zone de război.

De unde puterea de rezista și perseverența lor în situații aparent imposibile? A devenit clar pentru mine, în timp ce ascultam, că încrederea în Dumnezeu oferă oamenilor credincioși posibilitatea să cultive o speranță. Iar prin Învierea lui Hristos crește certitudinea că moartea nu va avea ultimul cuvânt.

Credința în Înviere oferă nădejdea că în viață greutățile nu sunt punctul final. Suntem chemați la ceva mai mult. Este aceasta speranța pe care tinerii au vrut să o împărtășească cu mine, o speranță care este dincolo de orice speranță, deoarece se bazează pe o viață nouă care apare atunci când totul pare pierdut[2].

Sfânta Maria glăsuit în cântarea ei de laudă și nădejde: „Făcut-a tărie cu brațul Său, risipit-a pe cei mândri cu cugetul inimii lor. Surpat-a pe cei puternici de pe scaune, și a înălțat pe cei smeriți. Pe cei flămânzi i-a umplut de bunătăți, și pe cei bogați i-a scos afară deșerți.” (Luca 1,51-53) Da, să îndrăznim să cântăm cu Maica Domnului și să ne rugăm pentru ca situațiile să se îmbunătățească. Chiar și atunci când Dumnezeu pare tăcut, o cale se poate deschide brusc[3].

În același timp, să facem tot ce putem, chiar și atunci când posibilul pare puțin, pentru a arăta semne de solidaritate cu oamenii aflați în dificultate în jurul nostru, care sunt prinși în război sau forțați să-și părăsească țara. Nu aceasta ne va face să sperăm împotriva oricărei speranțe?

Reflecțiile care urmează provin în mare parte din întâlnirile și conversațiile cu tinerii care trăiesc în țări aflate în război sau zone de conflict din ultimul an. Sunt plin de recunoștință față de cei care și-au împărtășit experiențele și gândurile și, de asemenea, fraților noștri mai tineri, ale căror sfaturi atente au pus totul în ordine.

Curajul de a spera

Când tânjim după credința în iubirea lui Dumnezeu, ceea ce vedem și simțim atât de des în jurul nostru pare să contrazică această iubire. Suntem prinși între ceea ce este deja oferit și ceea ce urmează să vină. Acest spațiu nu este întotdeauna foarte confortabil. Dar când se deschide spre o nădejde a împlinirii[4], atunci ceva este eliberat în noi.

Speranța necesită răbdare. „Nădăjduim ceea ce nu vedem” (Romani 8,25), spune Apostolul Pavel. Îndreptați către ceea ce se va da deplin la momentul considerat potrivit de Dumnezeu, dar și tulburați de „luptele din afară și de temerile dinăuntru” (II Corinteni 7,5), îndrăznim mai degrabă să rămânem în acel spațiu decât să-l părăsim?

„Sperând împotriva oricărei speranțe, Avraam a crezut cu nădejde” (Romani 4,18). Avraam, strămoșul multor neamuri ancorate în credință, a crezut făgăduinței lui Dumnezeu cu mult peste orice speranță rezonabilă. El și soția sa Sarra au primit ceea ce le părea imposibil.

Într-o perioadă în care țara sa era devastată de război și locuitorii săi amenințați de exil și, deși el însuși era în închisoare, Prorocul Ieremia a făcut o investiție de viitor: a cumpărat o țarină, atât de sigur era că Dumnezeu nu-și va abandona poporul (Ieremia 32,6-15).

Un gest atât de uimitor de speranță face credința să devină mai reală. Este o încredere fermă în ceea ce este încă invizibil și chiar incert. Putem să păstrăm vie o astfel de speranță? Acest lucru ne deschide calea, în cele din urmă, spre izvorul bucuriei[5]. Chiar și în cele mai complicate situații umane, ceea ce nu am îndrăznit niciodată să sperăm poate deveni realitate.

Astăzi, inițiative incredibile ale speranței[6] apar în multe țări în care războiul face ravagii.

Ascultând oameni ai speranței

Pentru a înțelege mai bine ce înseamnă speranța, trebuie să ascultăm oamenii care trăiesc în mijlocul suferinței și violenței. Oare nu prin glasul lor ne va conduce Dumnezeu?

În timpul vizitei mele în Ucraina cu doi dintre frații din comunitate, un cleric al unei Biserici ne-a spus: „Rugăciunea deschide un spațiu care permite vindecarea”. Am fost foarte impresionat de remarca lui. Confruntat constant cu durerea poporului său, el vede că tocmai în viața lor interioară credincioșii pot rămâne deschiși pentru a primi ceea ce este nou.

Acesta este un proces care nu produce neapărat rezultate imediate, dar care, însoțit de alte mijloace, poate deschide o ușă către depășirea rănilor și tristeții și trezește nădejdea unei umanități vindecate. Rugăciunea dă putere pentru a rămâne ferm în fața celor mai complexe situații[7]. Liniștește valurile descurajării când întunericul pare să cuprindă totul.

O femeie palestiniană care locuiește în Franța, dar a cărei familie este în Gaza, ne-a scris: „Dragostea care poartă pe cei răniți și pe cei fragili, izvorăște o nouă putere. Mă duce cu gândul la omul paralizat[8] din Evanghelie, purtat de prietenii lui și de credința lor. Rugăciunea este, de asemenea, un mod de a rezista și asta este important pentru mine. Dar sunt doar un om: după vestea morții a doi membri ai familiei mele, m-a copleșit mânia, am strigat, am plâns... Când mi-am revenit în fire, am știut că Dumnezeu este acolo în suferință și disperare, și că Dumnezeu ne poartă”.

În această vară, în vizită la Taizé, ea a spus: „În fiecare dimineață, mă rog să găsesc puterea de a iubi mai degrabă decât pe aceea de a urî”. Cuvintele ei apar ca un far pe-o cale întunecată.

O tânără dintr-o țară asiatică devastată de război mi-a spus: „Poporul nostru este copleșit, dar găsește mângâiere în Evanghelie. Cât de des a trebuit să se refugieze poporul lui Dumnezeu? Totuși, comunitatea s-a construit, indiferent cât de grea a fost situația. Dumnezeu poate avea planuri mai mari pentru noi, dar trebuie să înfruntăm cu răbdare fiecare zi pe rând. A putea trăi ziua de azi este un dar și un semn că viața trebuie trăită pe deplin. În rugăciune, găsim un izvor de pace care ne permite să ne încurajăm unii pe alții, găsind sens în comuniune și solidaritate.”

Din Liban, am auzit aceste cuvinte: „Mama mea este o mărturie a speranței. În ciuda tuturor încercărilor, ea a rămas mereu în picioare. Datorită ei sunt ceea ce sunt astăzi. Ea ne-a învățat cum să avem credință în Dumnezeu și să ne rugăm. Fiecare persoană care trăiește din încredere reflectă încredere pentru că se adapă de la izvor și poate deveni un mărturisitor.”

Cine sunt mărturisitorii speranței pe care oricine îi poate descoperi și asculta în propria situație? Să ne deschidem urechile pentru a auzi ce au de spus.

Luptând pentru speranță

Cum reacționăm când planurile noastre nu se împlinesc iar speranțele noastre sunt năruite? Domnul Iisus Hristos ne dă o cheie despre cum putem rămâne oameni ai speranței. Confruntat cu o mulțime mare de oameni flămânzi, el „a avut milă” de ei, literalmente „le-a oferit inima Lui”[9] lor. Și a găsit o modalitate de a le împlini cererile.

Acel refuz de a ne resemna în situațiile de suferință permite speranței să prindă contur în noi. Este opusul așteptării pasive, implică o luptă[10], nu există altă cale. Chiar și dorința noastră de speranță ne poate conduce să trecem peste pragul de la ceea ce este posibil uman la ceea ce este posibil pentru Dumnezeu.

Nădejdea dată în Hristos ne oferă o pregustare a ceea ce se va realiza deplin în viitorul lui Dumnezeu. Este precum ancora unei nave.[11] Ne ține ferm atunci când furtuna face ravagii. Ne permite să trăim mici semne ale credincioșiei noastre față de chemarea pe care am primit-o și față de oamenii încredințați nouă. Este, de asemenea, ca o păvază[12], care ne protejează de adversitatea care se abate asupra noastră.

Regula de la Taizé recomandă să nu ne resemnăm niciodată în fața „scandalului separării dintre creștinilor, care mărturisesc foarte ușor iubirea față de aproapele, dar trăiesc dezbinați”. Pentru fratele Roger, unitatea creștinilor[13] nu a fost niciodată pur și simplu un scop în sine, ci o cale îndreptată către pace în cadrul familiei umane[14].

Tufele simple de buxus care delimitează spațiul nostru la Taizé, deși au fost devastate de două ori de paraziți în ultimii ani, prind viață din nou. Din ceea ce a fost aparent mort, cresc crenguțe noi pe măsură ce griul devine verde. Natura luptă pentru a supraviețui, oglindind și încurajând propria noastră luptă pentru speranță. Nădejdea pentru creație[15] și speranța oferită de creația bună a lui Dumnezeu merg împreună cu nădejdea pentru umanitate.[16]

Rămânând oameni ai speranței

Speranța poate fi atât de ușor înăbușită atunci când ne confruntăm cu situații în care nu pare posibilă înțelegerea reciprocă. Crearea unei atmosfere de suspiciune riscă să-i capteze și pe alții într-o plasă de neîncredere.

Acest lucru se poate întâmpla în comunitățile, bisericile și familiile noastre, precum și în societate și în țările noastre. O astfel de dinamică poate fi ascunsă sau deschisă, dar întotdeauna ne epuizează puterea. Cu toate acestea, există momente când, în fața nedreptății, trebuie să denunțăm răul pentru ca oamenii să nu mai fie victimele altor oameni.[17]

Pentru a rămâne ancorați în speranță, avem nevoie unii de alții. Speranța înflorește atunci când suntem atenți la nevoile celorlalți. Putem vedea oameni care chiar și în mijlocul celor mai mari adversități fac o alegere să trăiască, să zâmbească și să ofere lucrurile mici care sunt posibile în fiecare zi.

Nădejdea este legată de adevăr[18] și dreptate. Se confirmă aceasta pentru că cele trei sunt de fapt calitățile lui Dumnezeu? Nu le vedem oare în Viața, Moartea și Învierea lui Hristos? Cultivarea speranței necesită să ne confruntăm cu realitatea așa cum este ea și să o percepem în lumina promisiunilor lui Dumnezeu[19].

Un tânăr care trăiește într-o zonă de conflict mi-a spus: „Eram într-o cafenea și citeam, când rachetele au început să zboare în jurul nostru. Oamenii au fugit, înspăimântați, dar eu am decis să rămân și să termin de citit.” Căutarea unui adăpost ar fi fost, de asemenea, o opțiune bună, dar împărtășirea acestei povești este un protest al speranței împotriva ineluctabilității războiului.

Unul dintre frații din comunitate mi-a spus: „Speranța este provocatoare și, mai mult decât atât, este contagioasă. Opusul speranței este indiferența sau resemnarea. În timpul unei vizite recente în țara mea, lovită de război, am văzut fețele oamenilor triste, îngrijorate și stresate. Așa că m-am întrebat: ‘Ce pot să fac?' Și mi-a venit o idee: ori de câte ori conduc și am drept de trecere, voi opri și voi acorda prioritate celui din fața mea. Mă costă cinci secunde. Dar am putut vedea cum acest mic act a făcut fețele oamenilor să răspundă, atenuând puțin durerea fratelui sau a surorii mele.

Întreaga noastră ființă se opune războiului și morții.... Aspirăm cu întreaga noastră ființă la viață și la frumusețe” [20]

Nădejdea Paștelui

Unde sunt în acest moment? La poalele Crucii din Vinerea Mare? În bucuria Duminicii Paștelui? Sau aștept neștiind încotro să o iau, precum în Sâmbăta Mare?

Oriunde m-aș afla, sunt în stare să întrezăresc o cale a speranței? O cale se deschide în fața mea când mă uit către Iisus Hristos care și-a dat viața din dragoste pentru toți, care ne-a arătat o iubire care este mai puternică decât toată forța violenței, urii și a morții.

Speranța nu se bazează pe analizarea situației, ci pe ceea ce adesea este o flacără pâlpâitoare a încrederii. Deși fragilă, această flacără arde în cea mai adâncă noapte, precum pentru prietenii Mântuitorului. Mulți dintre ei L-au abandonat în momentul celei mai mari încercări. Dragostea Lui le-a permis să se întoarcă.

Dacă L-am putea recunoaște pe Iisus Înviat! Dar prezența Lui nu depinde de recunoașterea noastră. Deznădejdea noastră ne orbește uneori, așa cum a orbit-o pe Maria Magdalena. Iisus Înviat a întrebat-o pe Maria: „De ce plângi?” și „Pe cine cauți?” (Ioan 20,15). Această a doua întrebare face ecoul primelor sale cuvinte din Evanghelia lui Ioan „Ce cauți?” (Ioan 1,38). După ce a intrat în cea mai profundă tristețe și moarte umană, căutarea sensului se dovedește a fi dorința unei prezențe[21].

Înviat din morți, viu în Dumnezeu, Iisus Hristos ne atrage la Sine.[22] Întâlnindu-ne în intimitatea noastră cea mai lăuntrică, fie că este plină de tristețe sau de bucurie, Iisus Înviat ne deschide relația Sa cu Tatăl și comuniunea unii cu alții în Duhul Sfânt. Nu mai suntem prizonierii propriei noastre disperări – o nouă viață este posibilă.

Sfântul Apostol Pavel scrie: „Iar nădejdea nu rușinează, pentru că iubirea lui Dumnezeu s-a vărsat în inimile noastre prin Duhul Sfânt, Cel dăruit nouă” (Romani 5,5). Să trăim din acea iubire. Duhul Sfânt să ne călăuzească mereu!

Pelerini ai speranței, pelerini ai păcii

Credința în Înviere a permis multor oameni să se prindă de un fir de speranță în mijlocul suferinței. Este un izvor care ne conduce dincolo de propriile noastre imposibilități, astfel încât să permitem inimii noastre să se îndrepte spre ceilalți și să acționăm.

Pentru a crede în Învierea lui Hristos este nevoie de mult curaj și îndrăzneală. Înseamnă a ne strădui să nu ne rămânem paralizați în prezența morții și a distrugerii care ne înconjoară astăzi.

Din situații care par fără de ieșire, Dumnezeu poate crea ceva nou. Dumnezeu poate scoate viață și din moarte și chiar împăcare din conflict.

Femeile, care Îl urmau pe Hristos și care au venit devreme în dimineața de Paște la mormântul lui, întrebau „Cine ne va prăvăli nouă piatra de la ușa mormântului?” (Marcu 16,3). Care sunt pietrele propriilor noastre vieți pe care trebuie să-i cerem lui Dumnezeu să le rostogolească pentru ca o viață nouă să se nască în noi?

Acea viață nouă ne ajută să stăm în picioare, ne conduce să călătorim împreună cu ceilalți. Devenim pelerinii speranței pe care o purtăm înlăuntrul nostru. Nu este aceasta și o speranță pentru pace? Căci „Hristos este pacea noastră” (Efeseni 2,14). Îl vom auzi spunându-ne: „Pace vă las vouă, pacea Mea o dau vouă.[23] Nu precum dă lumea vă dau Eu. Să nu se tulbure inima voastră, nici să se înfricoșeze” (Ioan 14,27-28).

Ca pelerini ai păcii[24], înțelegem că nu există pace adevărată în afara dreptății[25]. Pacea pe care o purtăm în lăuntrul nostru, și care vine din nădejdea din care trăim, ne face liberi interior. Ea ne permite să iubim viața și să rezistăm nedreptății, pe măsură ce înaintăm pe calea arătată de Duhul Sfânt.

Într-o zi, am putea ajunge să ne rugăm însușindu-ne cuvintele din cântarea lui Zaharia. Om înaintat în vârstă, ducându-și traiul sub ocupație străină, s-a bucurat de nașterea neașteptată a fiului său și a sărbătorit: „Prin milostivirea milei Dumnezeului nostru, cu care ne-a cercetat pe noi, Răsăritul cel de Sus. Ca să lumineze pe cei ce șed în întuneric și în umbra morții și să îndrepteze picioarele noastre pe calea păcii” (Luca 1,78-79).

Suntem gata să sperăm dincolo de orice speranță?

Hristoase Cel Înviat, prin prezența Duhului Sfânt, ai vărsat iubirea lui Dumnezeu în inimile noastre și ne îngădui să sperăm împotriva oricărei speranțe. Și din adâncul nostru, încetul cu încetul, iese la iveală o pace surprinzătoare. Slavă Ție!

[1] În mai 2024, împreună cu doi dintre frații din comunitate, am călătorit ca pelerini prin Ucraina devastată de război. Pe timpul verii, am primit în Taizé tineri din Myanmar, Nicaragua și Ucraina. În toamnă, am avut conversații online cu tineri din aceste țări, precum și din Betleem și Liban, când patru dintre frații noștri s-au întors în Ucraina, vizitând țara de la est la vest.

[2] “Nu poate exista speranță fără a experimenta mai întâi lipsa totală a unui orizont, care precum o noapte instaurată în plină zi obligă oamenii și popoarele să renunțe la iluziile lor.” Corine Pelluchon in L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Speranța, sau cum să traversezi imposibilul) (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023) p. 8.

[3] “Nădejdea este răspunsul omului la tăcerea lui Dumnezeu” Jacques Ellul, citat by Anne Lécu www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Într-un comentariu la Deuteronom 4,31, Gustavo Gutiérrez scrie: „Dumnezeu nu va uita de legământul Său; credincioșia Sa constă în primul rând în amintire. A fi credincios înseamnă să ne amintim, să nu ne uităm promisiunile, să avem simțul tradiției. Fidelitatea față de un legământ presupune amintirea izvoarelor legământului și a cerințelor lui (...) Dar adevărata credincioșie implică mai mult decât atât; necesită, de asemenea, și acest lucru pare mai puțin clar la prima vedere, o proiecție în viitor. A avea o memorie nu înseamnă a rămâne fixat în trecut. A-ți aminti ziua de ieri este important, dar este important pentru că ajută să mizăm pe ziua de mâine (...). Credincioșia nu constă în a urma fără inițiativă căi deja bătătorite, ci în a le reînnoi permanent; ne conduce – sau ar trebui să ne conducă – să inovăm, să schimbăm, să gândim noi proiecte” (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, pp. 82-83).

[5] În conversațiile mele cu tinerii care trăiesc în situații de război, mulți dintre ei au vorbit despre importanța cântării ca sursă de bucurie și putere. Această scrisoare va fi publicată în timpul Întâlnirii Europene 2024-2025 de la Tallinn. Să nu uităm de „Revoluția cântării” care a contribuit atât de mult la recâștigarea pașnică a independenței Estoniei în 1991. Oamenii au coborât în stradă cântând pentru a se confrunta cu amenințarea cu care se confruntau.

[6] O persoană pe care unul dintre frații noștri din Comunitate a întâlnit-o în timpul unui pelerinaj i-a spus: „O mânie creatoare locuiește în mine”. Forța aceea o determină să vrea să facă măcar un lucru mic pentru a schimba situația actuală.

[7] „De la Părintele său duhovnicesc [Sfântul Siluan], el [Sfântul Sofronie Saharov] a învățat multe care urmau să fie fundamentale pentru viața sa duhovnicească. Două lucruri ies în evidență: cum să înfrunți sentimentul de abandon atunci când, în locul lui Dumnezeu, tot ceea ce experimentăm în rugăciune este un pustiu și cum să faci față suferinței care însoțește rugăciunea intensă pentru lumea suferindă. Primul a fost interpretat prin conceptul de părăsire de Dumnezeu pe care Saharov avea să-l dezvolte mai târziu mai deplin, al doilea prin porunca revelată în rugăciunea Sfântului Siluan și comunicată ucenicului său: „Ține-ți mintea în iad și nu deznădăjdui!'” Norman Russell, Theosis and Religion (Cambridge University Press 2024), p. 169

[8] Vezi Marcu 2,1-12. Observați puterea speranței în prietenii omului care depășesc toate barierele, săpând prin acoperișul casei pentru a încerca să-l ajute și să-l aducă la Hristos.

[9] Verbul grecesc σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) este foarte puternic emoțional. Indică un răspuns cald, plin de compasiune la nevoile celor din jur. Este greu de tradus: compasiune, milă, simpatie, toate transmit ceva din asta. Dar „inima lui s-a dus la ei” poate exprimă mai pe deplin reacția instinctivă pe care o implică verbul. În Matei (a se vedea: 14,14; 15,32; 18,27; 20,34), verbul nu se referă doar la o emoție sau sentiment, ci desemnează și un răspuns practic ca reacție la o nevoie concretă. În acest caz, Iisus îi vindecă pe bolnavi și apoi va hrăni mulțimea. Emoția are ca rezultat o acțiune atentă și eficientă. Verbul conține în sine un rezumat al Evangheliei.

[10] Cf. I Tim 4,10: „Fiindcă pentru aceasta ne și ostenim și suntem ocărâți și ne luptăm, căci ne-am pus nădejdea în Dumnezeul cel viu, Care este Mântuitorul tuturor oamenilor, mai ales al credincioșilor”

[11] Cf. Evrei 6,19

[12] Cf. I Tesaloniceni 5,8

[13] Sinodul despre Sinodalitate a permis Bisericii Catolice să recunoască și să valorizeze diversitatea care există deja în în sânul acestei Biserici. Rolul delegaților din alte Biserici în acest Sinod a fost important. Nu oferă aceasta o nouă speranță vocației ecumenice pe drumul spre unitatea tuturor celor care Îl iubesc pe Hristos?

[14] Comunitatea din Taizé a fost fondată în timpul războiului. „Parabola comuniunii” pe care ne străduim să o trăim ca frați provenind din diferite Biserici, țări, culturi și vârste are nevoie de o grijă constantă pentru a fi un semn de speranță în fața dezbinărilor din familia umană.

[15] Cf. Romani 8,21-23

[16] În fața provocării schimbărilor climatice și a împuținării biodiversității, cum putem aprofunda grija pentru casa noastră comună, unde totul este legat?

[17] Continuăm în comunitatea noastră Taizé calea constatării adevărului în fața acuzațiilor de abuz și agresiune aduse unor frați. Curajul oamenilor care au suferit și au vorbit trebuie să ne facă să căutăm din ce în ce mai mult să învățăm de la ei. Atât de des, ei caută o nouă speranță și o nouă viață. Ei ne motivează să facem tot ce este posibil (a se vedea: www.taize.fr/protection) pentru a face reuniunile desfășurate în Taizé și în alte locuri sigure pentru toți și, de asemenea, pentru a crește gradul de conștientizare cu privire la problemele implicate. De asemenea, suntem recunoscători muncii Comisiei pentru Recunoaștere și Reparare (a se vedea www.reconnaissancereparation.org) pentru ascultarea victimelor și medierea lor.

[18] „Cred că nădejdea este legată de adevăr. Până când nu mi-am asumat perspectiva morții, nu am putut avea speranță. Acest lucru este valabil pentru toate situațiile. Ca și creștini, putem avea tendința de a fugi de situații care ne fac să disperăm – politic, ecologic, uman.... Este normal să fim îngroziți de ele, dar mi se pare că speranța ne încurajează să stăm tocmai acolo, în realitatea acestor situații, să le privim cu adevăr. Georges Bernanos vorbește mult despre speranță ca o virtute eroică. Este o virtute care ne conduce la acțiune, nu la fugă, să luptăm pentru ceea ce știm sau credem că este bun. Speranța ne conduce către promisiunea lui Dumnezeu.” Clémence Pasquier, interviu de Clémence Houdaille, La Croix 10.11.2024

[19] În limba Kikuyu (Gĩkũyũ), unul dintre atributele lui Dumnezeu este că Dumnezeu este „vrednic de speranță” – „Mwihokeku”: Dumnezeu în care ne putem pune speranța. Mwĩhoko – Speranță; Wĩhokeku – Valoare de speranță; Mwĩhokeku – Demn de speranță, de ex. Ngai nĩ mwĩhokeku | Dumnezeu este vrednic de speranță.

[20] „Dacă speranța înseamnă măsurarea pericolelor prezente, ea ne învață și să trăim în prezent și să credem în viitor, fără să ne oprim asupra trecutului și să renunțăm la orice resentimente. Este, în cele din urmă, ceea după ce tânjește sufletul nostru și absența lui ne face amărâți sau violenți. Asemenea dragostei din Cântarea Cântărilor, speranța dă viață trupului pe care dorința l-a părăsit.” Corine Pelluchon în L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023) pp. 13-14.

[21] „Chiar Persoana de pe cruce care suferă ca noi, a fost transformată într-un ne-trup, care luminează tragica noastră existență umană... Nu privim la Iisus ca la un simplu exemplu de urmat și nici să nu încercăm să-L idolatrizăm. Îl vedem pe Iisus ca pe Dumnezeu care ia formă umană și care suferă și plânge împreună cu noi.” Kwok Pui Lan, teolog care provine din Hong Kong, “God Weeps with Our Pain,” în New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee and Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), p. 92

[22] Cf. Ioan 12,32

[23] „‘Pacea Mea las vouă, pacea Mea dau vouă Mea' (Ioan 14:27). Caracteristica oricărei persoane mature este că nu se lasă ușor influențată de lucrurile lumii, tulburată de frică, agitată de suspiciune, zguduită de groază, tulburată de durere, ci stă ferm în calmul oferit de credință, ca pe un mal ferm și foarte sigur, în fața inundațiilor amenințătoare și a furtunilor lumii. Aceasta este statornicia pe care Hristos a adus-o creștinilor, așezând în ei pacea interioară acordată celor care au trecut prin încercări.” Ambrozie din Milan, Tratat III, Despre Iacov și viața binecuvântată 6, 28, citat în Soyons l'âme du monde (Les Presses de Taizé, 1998 și 2025) p. 109

[24] A se vedea: www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] A se vedea: Psalmul 84/85,10 “Mila și adevărul s-au întâmpinat, dreptatea și pacea s-au sărutat.”

Esperar para além de toda a esperança

David — 2024-12-28T16:57:49Z

Ao ouvir jovens em Taizé e noutros lugares[1], alguns a enfrentar duras realidades no seu dia a dia, pergunto-me como encontram força para continuar. A questão torna-se ainda mais premente quando vivem em zonas de guerra.

De onde vêm a resiliência e a perseverança em situações aparentemente impossíveis? Ao ouvi-los, tornou-se claro para mim que a confiança em Deus permite às pessoas de fé alimentar uma esperança. E, através da Ressurreição de Jesus, cresce a certeza de que a morte não terá a última palavra.

A confiança na Ressurreição dá a esperança de que as dificuldades da nossa vida não são o ponto final. Somos chamados a algo mais. Foi esta esperança que os jovens quiseram partilhar comigo, uma esperança para além de toda a esperança, porque aposta no emergir de uma vida nova quando tudo parece perdido[2].

Maria cantou no seu grito de louvor e esperança: «Deus manifestou o poder do seu braço e dispersou os soberbos. Derrubou os poderosos de seus tronos e exaltou os humildes. Aos famintos encheu de bens e aos ricos despediu de mãos vazias» (Lucas 1,51-53). Sim, ousemos cantar com Maria e rezar para que as circunstâncias mudem. Mesmo quando Deus parece silencioso, pode abrir-se subitamente um caminho[3].

Ao mesmo tempo, façamos tudo o que estiver ao nosso alcance, mesmo que pareça pouco, para exprimir sinais de solidariedade com as pessoas em sofrimento à nossa volta, ou com os que se encontram em guerra ou forçados a abandonar o seu país. Não será isso que nos permitirá esperar para além de toda a esperança?

A reflexão que se segue provem, em grande parte, dos encontros e conversas com jovens que vivem em países em guerra ou em zonas de conflito ao longo do último ano. Estou profundamente grato a todos os que partilharam as suas experiências e reflexões, assim como aos nossos irmãos mais jovens, cujos conselhos cuidadosos colocaram ordem no que eu tinha escrito.

A coragem de esperar

Muitas vezes, quando desejamos confiar no amor de Deus, o que vemos e sentimos à nossa volta parece contradizer esse amor. Estamos retidos entre o que já nos foi dado e o que ainda está por vir. Este espaço nem sempre é muito confortável. Mas, quando ele se abre à esperança da concretização[4], há algo que se liberta dentro de nós.

A esperança exige paciência. «É o que não vemos que esperamos» (Romanos 8,25), diz o apóstolo Paulo. Voltados para o que virá em plenitude no tempo de Deus, mas também perturbados por «lutas, por fora, temores, por dentro» (2 Coríntios 7,5), teremos a ousadia de permanecer nesse espaço em vez de fugir dele?

«Foi com uma esperança, para além do que se podia esperar, que Abraão acreditou» (Romanos 4,18). Abraão, o antepassado de muitos crentes, agarrou-se à promessa de Deus para além de qualquer esperança razoável. Ele e a sua esposa Sara receberam o que lhes parecia impossível.

Num tempo em que o seu país estava devastado pela guerra, os seus habitantes ameaçados pelo exílio e ele mesmo estava na prisão, o profeta Jeremias fez um investimento no futuro: comprou um campo, pois estava certo de que Deus não abandonaria o seu povo (Jeremias 32,6-15).

Um gesto de esperança tão surpreendente torna a fé mais real. Trata-se de uma confiança firme no que ainda é invisível e até incerto. Será que conseguimos permanecer numa esperança destas? No final, isso reabre a fonte da alegria[5]. Mesmo nas situações humanas mais complicadas, o que nunca ousámos esperar pode tornar-se realidade.

Hoje, iniciativas incríveis de esperança[6] estão a surgir em muitos países, onde a guerra está a fazer estragos.

Ouvir pessoas de esperança

Para compreendermos melhor o que significa a esperança, precisamos de ouvir as pessoas que vivem no meio da aflição e da violência. Não nos guiará Deus através das suas vozes?

Durante a minha visita à Ucrânia com dois dos meus irmãos, um responsável da Igreja disse-nos: «A oração abre um espaço que permite a cura». Fiquei profundamente impressionado com esta observação. Confrontado constantemente com o sofrimento do seu povo, ele percebe que é na sua vida interior que os crentes podem permanecer abertos para acolher o que é novo.

Este é um processo que não produz necessariamente resultados imediatos, mas que, talvez acompanhado por outros meios, abre uma porta para superar as feridas e a tristeza e desperta a esperança de uma humanidade curada. A oração dá força para resistirmos perante as situações mais complexas[7]. Ela quebra as ondas de desânimo quando as trevas parecem engolir tudo.

Uma mulher palestiniana que vive em França, mas cuja família está em Gaza, escreveu-nos: «O amor que sustenta os feridos, os frágeis, dá novamente força. Faz-me pensar no paralítico[8] do Evangelho, carregado pelos seus amigos e pela sua fé. A oração é também uma forma de resistir, e para mim isso é importante. Mas sou humana: depois da notícia da morte de dois membros da minha família, a raiva tomou conta de mim, gritei, chorei... Quando recuperei a calma, sabia que Deus estava presente, no sofrimento e no desespero, e que ele nos ampara».

Neste Verão, durante uma visita a Taizé, ela disse-nos: «Todas as manhãs, rezo para encontrar a força de amar em vez de odiar». As suas palavras são para nós como uma lâmpada no caminho.

Uma jovem de um país asiático devastado pela guerra contou-me: «O nosso povo está oprimido, mas encontra conforto no Evangelho. Quantas vezes o povo de Deus esteve em exílio? Ainda assim, uma comunidade foi criada, independentemente da dificuldade da situação. Deus pode ter planos maiores para nós, mas devemos acolher cada dia, um de cada vez. Poder viver o presente é um dom e um sinal de que a vida está aí para ser vivida plenamente. Na oração, há uma fonte de paz que nos permite encorajarmo-nos mutuamente, encontrando sentido na partilha e na solidariedade».

Do Líbano, ouvi estas palavras: «A minha mãe é um testemunho de esperança. Apesar de tudo, ela permaneceu sempre firme. É graças a ela que sou quem sou hoje. Ela ensinou-nos a ter fé em Deus e a rezar. Cada pessoa que vive na confiança reflete confiança, porque bebe da fonte e pode tornar-se testemunha».

Quem são as testemunhas de esperança que cada um de nós pode descobrir e ouvir na sua própria situação? Abramos os ouvidos para escutar o que elas têm a dizer.

Esforçarmo-nos por ter esperança

Como reagimos quando os nossos planos são contrariados e as nossas esperanças desfeitas? Jesus dá-nos uma chave para continuarmos a ser pessoas de esperança. Perante uma grande multidão de pessoas famintas, ele teve «compaixão» delas; literalmente «o seu coração voltou-se» para elas[9]. E encontrou uma maneira de satisfazer as suas necessidades.

A recusa de nos resignarmos perante situações de aflição permite que a esperança tome forma dentro de nós. Ela é o oposto da espera passiva, é uma luta[10], não há outro caminho. Mesmo o nosso simples desejo de esperança pode levar-nos a atravessar o limiar entre o que é possível humanamente e o que é possível para Deus.

A esperança dada por Cristo concede-nos um gosto antecipado do que se realizará em plenitude no futuro de Deus. Ela é como a âncora de um barco[11]. Ela mantém-nos firmes quando a tempestade se abate. Permite-nos viver pequenos sinais da nossa fidelidade ao chamamento que recebemos e às pessoas que nos foram confiadas. É também como um capacete[12], que nos protege da adversidade que pode cair sobre nós.

A Regra de Taizé fala de nunca nos resignarmos ao «escândalo da separação dos cristãos que tão facilmente professam o amor ao próximo, mas continuam divididos». Para o irmão Roger, a unidade dos cristãos[13] nunca foi um simples objetivo em si mesma, mas um caminho que leva à paz dentro da família humana[14].

Os humildes arbustos de buxo à volta de Taizé, embora devastados duas vezes por parasitas nos últimos anos, estão subitamente a renascer. Daquilo que aparentemente estava morto, novas ramagens crescem e o cinzento dá lugar ao verde. A natureza luta para sobreviver, refletindo e encorajando a nossa própria luta pela esperança. A esperança na criação[15], e a esperança que recebemos da boa criação de Deus, caminham lado a lado com a esperança na humanidade[16].

Permanecermos pessoas de esperança

A esperança pode ser muito facilmente sufocada quando deparamos com situações em que nenhuma compreensão mútua parece possível. Criar uma atmosfera de suspeita corre o risco de prender os outros numa teia de desconfiança.

Isso pode acontecer nas nossas comunidades, igrejas e famílias, assim como na sociedade e nos nossos países. Essas dinâmicas podem ser ocultas ou explícitas, mas esgotam sempre as nossas forças. No entanto, há momentos em que, perante a injustiça, devemos denunciar o mal para que as pessoas deixem de ser vítimas de outras pessoas[17].

Para manter a esperança, precisamos uns dos outros. A esperança floresce quando estamos atentos às necessidades dos outros. Podemos ver pessoas que, mesmo no meio da maior adversidade, escolhem viver, sorrir e oferecer as pequenas coisas que são possíveis a cada dia.

A esperança está ligada à verdade[18] e à justiça. Será isso porque são qualidades de Deus? Não as vemos na vida, morte e Ressurreição de Jesus? Nutrir a esperança requer enfrentar a realidade tal como ela é e vê-la à luz das promessas de Deus[19].

Um jovem que vive numa zona de conflito contou-me: «Estava num café a ler o meu livro, quando começaram a voar rockets à nossa volta. As pessoas saíram a correr, cheias de emoção, mas eu decidi ficar e terminar a minha leitura». Procurar abrigo também teria sido uma opção sensata, mas partilhar esta história é um protesto de esperança contra a inevitabilidade da guerra.

Um dos meus irmãos disse-me: «A esperança é provocadora e, mais do que isso, é contagiosa. O oposto da esperança é a indiferença ou a resignação. Durante uma visita recente ao meu país, que está a ser devastado pela guerra, vi os rostos das pessoas tristes, preocupados e stressados. Perguntei-me então: ‘O que posso fazer?' E surgiu-me uma ideia: sempre que estou a conduzir e tenho a prioridade, paro e dou a vez à pessoa à minha frente. Isso custa-me cinco segundos. Mas, com este pequeno gesto, pude ver os rostos das pessoas a reagir, aliviando um pouco a dor do meu irmão ou da minha irmã.

Tudo em nós resiste à guerra e à morte... Tudo em nós aspira à vida e à beleza»[20].

A esperança da Páscoa

Onde estou neste momento? Ao pé da Cruz na Sexta-feira Santa? Na alegria do Domingo de Páscoa? Ou esperando, sem saber para onde me virar, no Sábado Santo?

Onde quer que eu esteja, consigo entrever um caminho de esperança? Ele abre-se à minha frente quando olho para Jesus, que deu a sua vida por amor a todos, que nos mostrou um amor mais forte do que todas as forças da violência, do ódio e da morte.

A esperança não se baseia na análise da situação, mas numa chama muitas vezes vacilante de confiança. Embora frágil, essa chama arde na noite mais profunda, como aconteceu com os amigos de Jesus. Muitos deles abandonaram-no no momento da sua maior provação. O amor dele permitiu-lhes voltar.

Se ao menos pudéssemos reconhecer Jesus Ressuscitado! Contudo, a sua presença não depende do nosso reconhecimento. O nosso desespero às vezes cega-nos, como cegou Maria Madalena. Jesus Ressuscitado perguntou-lhe: «Porque choras?» e «Quem procuras?» (João 20,15). Esta segunda pergunta faz eco às suas primeiras palavras no Evangelho de João: «Que procurais?» (João 1,38). Depois de ter entrado na dor mais profunda e na morte humana, a busca de sentido revela-se um desejo de presença[21].

Ressuscitado dos mortos e vivo em Deus, Jesus atrai-nos para si[22]. Encontrando-nos no nosso ser mais íntimo, esteja ele cheio de tristeza ou de alegria, Jesus Ressuscitado abre-nos à sua relação com o Pai e à comunhão entre nós no Espírito Santo. Já não somos prisioneiros do nosso próprio desespero – uma nova vida é possível.

Paulo escreve: «A esperança não engana, porque o amor de Deus foi derramado nos nossos corações pelo Espírito Santo que nos foi dado» (Romanos 5,5). Vivamos desse amor. Que o Espírito Santo nos guie sempre!

Peregrinos de esperança, peregrinos de paz

A fé na Ressurreição permitiu que muitas pessoas se agarrassem à esperança no meio da aflição. Ela é uma fonte que nos conduz para lá das nossas próprias impossibilidades, para que os nossos corações se abram aos outros e possamos agir.

A fé na Ressurreição de Jesus exige muita coragem e ousadia. Isso significa esforçarmo-nos para não ficarmos paralisados pela presença da morte e da destruição que nos cercam hoje.

A partir de situações que parecem sem esperança, Deus pode criar algo novo. Deus pode fazer surgir a vida a partir da morte e até mesmo a reconciliação a partir do conflito.

As mulheres, amigas de Jesus, que chegaram cedo na manhã de Páscoa ao seu túmulo, perguntavam: «Quem nos irá tirar a pedra da entrada do sepulcro» (Marcos 16,3)? Nas nossas próprias vidas, que pedras devemos pedir a Deus para tirar, para que uma nova vida possa nascer dentro de nós?

Essa nova vida ajuda-nos a levantar, leva-nos a caminhar em conjunto com os outros. Tornamo-nos peregrinos da esperança que carregamos dentro de nós. Não será esta também uma esperança de paz? De facto, «Cristo é a nossa paz» (Efésios 2,14). Ouvi-lo-emos dizer-nos: «Deixo-vos a paz, dou-vos a minha paz[23]. Não é como a dá o mundo, que eu vo-la dou. Não se perturbe o vosso coração nem fique com medo» (João 14,27-28).

Como peregrinos de paz[24], entendemos que não há verdadeira paz sem justiça[25]. A paz que carregamos dentro de nós, que vem da esperança com que vivemos, torna-nos interiormente livres. Permite-nos amar a vida e resistir à injustiça, enquanto perseveramos movidos pelo Espírito Santo.

Um dia, poderemos encontrar-nos a rezar o cântico de Zacarias. Homem idoso numa terra ocupada, ele alegrou-se com um nascimento inesperado e celebrou: «Graças ao coração misericordioso do nosso Deus, que das alturas nos visita como sol nascente, para iluminar os que jazem nas trevas e na sombra da morte e dirigir os nossos passos no caminho da paz.» (Lucas 1,78-79).

Estamos prontos para esperar para além de toda a esperança?

Cristo ressuscitado, pela presença do Espírito Santo, tu derramaste o amor de Deus nos nossos corações e permites-nos esperar para além de toda a esperança. E, de dentro de nós, pouco a pouco, surge uma paz surpreendente. Louvado sejas!

[1] Em Maio de 2024, com dois dos meus irmãos, viajámos como peregrinos através da Ucrânia devastada pela guerra. Durante o Verão, recebemos em Taizé jovens do Myanmar, da Nicarágua e da Ucrânia. No Outono, tive conversas online com jovens destes países, bem como de Belém e do Líbano, enquanto quatro dos meus irmãos regressavam à Ucrânia, visitando o país do oriente ao ocidente.

[2] «Não pode haver esperança sem a experiência prévia de uma ausência total de horizonte, que é como uma noite em pleno dia e obriga os indivíduos, assim como os povos, a desfazerem-se das suas ilusões». Corine Pelluchon em L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023), p. 8.

[3] «A esperança é a resposta humana ao silêncio de Deus». Jacques Ellul, citado por Anne Lécu www.revue-etudes.com/article/esperer/24779

[4] Num comentário sobre Dt 4,31, Gustavo Gutiérrez escreve: «Deus não se esquecerá da aliança; a lealdade é, antes de mais, memória. Ser fiel é recordar, não esquecer os nossos compromissos, ter um sentido de tradição. A lealdade à aliança pressupõe recordar as fontes da aliança e as suas exigências (...) mas a verdadeira fidelidade implica mais do que isso; exige também, e isso parece menos claro à primeira vista, uma projeção para o futuro. Ter memória não significa permanecer fixos no passado. Lembrar o ontem é importante, mas é importante porque nos ajuda a apostar no amanhã (...). A fidelidade não consiste em seguir caminhos conhecidos sem iniciativa, mas em renová-los permanentemente; ela conduz-nos – deve conduzir-nos – a inovar, a mudar, a conceber novos projetos». (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, pp. 82-83).

[5] Nas minhas conversas com jovens que vivem em situações de guerra, muitos deles falaram sobre a importância dos cânticos como fonte de alegria e de força. Esta Carta será publicada durante o Encontro Europeu 2024-2025 em Tallinn. Não nos esqueçamos da «Revolução Cantada», que tanto contribuiu para que a Estónia recuperasse a sua independência pacificamente em 1991. As pessoas desceram às ruas a cantar para enfrentar a ameaça com a qual se confrontavam.

[6] Uma pessoa que um dos nossos irmãos encontrou durante uma peregrinação disse-lhe: «Uma raiva criativa habita em mim». Foi essa força que a impulsionou a querer fazer pelo menos uma pequena coisa para mudar a situação atual.

[7] «Do ancião [Silvano], ele [Sophrony Sakharov] aprendeu muitas coisas que seriam fundamentais para a sua vida espiritual. Dois elementos destacam-se: como enfrentar o sentimento de abandono quando, em vez de Deus, tudo o que se experimenta na oração é um vazio desolador; e como lidar com a angústia que acompanha a intensa oração pelo mundo em sofrimento. O primeiro encontrou sentido no conceito de abandono de Deus que Sakharov viria a desenvolver mais tarde, e o segundo na injunção revelada ao ancião na oração e comunicada por ele ao seu discípulo: ‘Guarda a tua mente no inferno e não desesperes'». (Norman Russell, Theosis and Religion, Cambridge University Press, 2024, p. 169)

[8] Ver Marcos 2,1-12. Reparemos na força da esperança dos amigos do homem, que superam todos os obstáculos, entrando pelo telhado da casa para tentar ajudá-lo e levá-lo até Jesus.

[9] O verbo grego σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) é muito forte emocionalmente. Indica uma resposta calorosa e compassiva a uma necessidade. É difícil de traduzir: compaixão, piedade, simpatia são palavras que transmitem algo desse verbo. Mas «o seu coração inclinou-se para eles» talvez exprima mais plenamente a reação instintiva que o verbo implica. Em Mateus (ver 14,14; 15,32; 18,27; 20,34), o verbo não se refere apenas a uma emoção ou sentimento, mas designa também uma resposta prática que atende à necessidade. Neste caso, Jesus cura os doentes e depois alimenta a multidão. A emoção resulta numa ação cuidadora e eficaz. O verbo resume o Evangelho em poucas palavras.

[10] Cf. 1 Timóteo 4,10: «Pois se nós trabalhamos e lutamos, é porque pomos a nossa esperança no Deus vivo, que é o Salvador de todos os homens, sobretudo dos que crêem».

[11] Cf. Hebreus 6,19

[12] Cf. 1 Tessalonicenses 5,8

[13] O Sínodo sobre a Sinodalidade permitiu à Igreja Católica reconhecer e valorizar a diversidade que já existe nela mesma. O papel dos delegados de outras Igrejas neste Sínodo foi importante. Não será isso uma nova esperança na vocação ecuménica, no caminho em direção à unidade de todos os que amam Cristo?

[14] Taizé foi fundado em tempos de guerra. A «parábola de comunhão» que nos esforçamos por viver enquanto irmãos de diferentes Igrejas, países, culturas e idades necessita de cuidados constantes para ser um sinal de esperança perante as divisões da família humana.

[15] Cf. Romanos 8,21-23

[16] Perante o desafio das alterações climáticas e da perda da biodiversidade, como podemos aprofundar os cuidados com a nossa casa comum, onde tudo está interligado?

[17] Continuamos, na nossa Comunidade de Taizé, o caminho de apuração da verdade perante acusações de abuso e agressões, que foram feitas em relação a alguns irmãos. A coragem das pessoas que sofreram e falaram deve incitar-nos a procurar sempre mais como aprender com elas. Com frequência, essas pessoas buscam repetidamente uma nova esperança e uma nova vida. Elas motivam-nos a fazer tudo o que for possível (ver www.taize.fr/protection) para tornar os encontros em Taizé e noutros lugares seguros para todos; e também para aumentar a consciencialização em relação às questões aqui envolvidas. Estamos também gratos ao trabalho da Comissão de Reconhecimento e Reparação (ver www.reconnaissancereparation.org) pela sua escuta dos sobreviventes e pela sua mediação.

[18] «Acredito que a esperança está ligada à verdade. Até que aceitei a perspetiva da morte, não conseguia ter esperança. Isto aplica-se a todas as situações. Enquanto cristãos, podemos ter a tendência de fugir das situações que nos fazem desesperar – politicamente, ecologicamente, humanamente... É normal que nos horrorize, mas parece-me que a esperança nos incentiva a estar precisamente ali, na realidade dessas situações, a vê-las com verdade. Georges Bernanos fala muito da esperança como uma virtude heroica. É uma virtude que nos leva à ação, a não fugir, a lutar pelo que sabemos ou acreditamos ser bom. A esperança leva-nos à promessa de Deus». Clémence Pasquier, entrevista por Clémence Houdaille, La Croix 11/10/2024.

[19] Na língua Kikuyu (Gĩkũyũ), um dos atributos de Deus é ser «digno de esperança» – «Mwihokeku»: Deus em quem podemos depositar a nossa esperança. Mwĩhoko – Esperança; Wĩhokeku – Qualidade de ser digno de esperança; Mwĩhokeku – Digno de esperança. Por isso: Ngai nĩ mwĩhokeku | Deus é digno de esperança.

[20] «Se a esperança implica avaliar os perigos atuais, ela ensina também a habitar o presente e a acreditar no futuro, sem remoer o passado e abandonando todo o rancor. Ela é, por fim, o que a nossa alma deseja; a sua ausência torna-nos amargos ou violentos. Como o amor no Cântico dos Cânticos, a esperança dá vida ao corpo que o desejo tinha abandonado». Corine Pelluchon, em L'espérance, ou la traversée de l'impossible (Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023), pp. 13-14.

[21] «É a própria pessoa na cruz que sofre como nós, que foi reduzida a ninguém, que ilumina a nossa trágica existência humana... Não procuramos Jesus como um mero exemplo a seguir, nem tentamos idolatrá-lo. Vemos Jesus como o Deus que assume forma humana, que sofre e chora connosco». Kwok Pui Lan, teóloga de Hong Kong, God Weeps with Our Pain, em New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee e Barbel von Wartenberg-Potter (Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987), p. 92.

[22] Cf João 12,32

[23] «Deixo-vos a minha paz, dou-vos a minha paz» (João 14,27). A característica de quem é plenamente maduro é não se deixar facilmente abalar pelas coisas do mundo, não se perturbar pelo medo, não se agitar pela suspeita, não se deixar abalar pelo terror, não se inquietar pela dor, mas permanecer firme na calma da fé, como numa margem firme e segura, perante um dilúvio ameaçador e as tempestades do mundo. É esta firmeza que Cristo trouxe à mente dos cristãos, infundindo-lhes a paz interior concedida aos que atravessaram provações». Ambrósio de Milão, Tratado III, Sobre Jacob e a Vida Bem-Aventurada 6, 28, citado em Soyons l'âme du monde (Les Presses de Taizé, 1998 e 2025), p. 109.

[24] Ver www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Ver o Salmo 85,10 «O amor e a fidelidade vão encontrar-se. Vão beijar-se a justiça e a paz».