Taizé

Zamyslenie nad úryvkom z Biblie

Anička S. — 2026-05-31T22:00:00Z

Tieto zamyslenia sú spôsobom cesty. A to cesty hľadania Boha v tichu a v modlitbe uprostred každodenného života. Nájdite si chvíľu na prečítanie úryvku zo Svätého Písma a úvahy a pouvažujte nad nasledujúcimi otázkami. Potom sa pri stretnutí v skupinkách (3-10 ľudí) podeľte o to, čo ste objavili a objavené spoločne vložte do modlitby.

Mať nádej, ktorá presahuje každú nádej

András — 2025-01-01T18:17:00Z

Keď v Taizé či inde[1] počúvam mladých ľudí, z ktorých mnohí sú v každodennom živote konfrontovaní s krutou realitou, pýtam sa sám seba, ako nachádzajú silu pokračovať. Táto otázka je ešte naliehavejšia, keď žijú vo vojnových oblastiach.

Odkiaľ sa berie ich odolnosť a vytrvalosť v týchto zdanlivo nemožných situáciách? Keď som ich počúval, pochopil som, že je to práve dôvera v Boha, vďaka ktorej si ľudia viery dokážu udržať nádej. A skrze Ježišove vzkriesenie rastie istota, že smrť nebude mať posledné slovo.

Dôvera v zmŕtvychvstanie dáva nádej, že problémami život nekončí. Sme povolaní k niečomu väčšiemu. Práve o túto nádej sa so mnou chceli podeliť mladí ľudia, o nádej, ktorá presahuje každú nádej, pretože počíta s tým, že keď sa všetko zdá byť stratené, povstane nový život[2].

Mária vo svojom zvolaní plnom chvály a nádeje spievala: „Prejavil silu svojím ramenom; rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú; mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51-53) Áno, odvážme sa spievať spolu s ňou a modliť sa za to, aby sa situácia zmenila. Aj keď sa zdá, že Boh mlčí, môže sa zrazu otvoriť cesta[3].

Zároveň urobme všetko, čo je v našich silách, akokoľvek málo by sa nám to zdalo, aby sme vyjadrili solidaritu ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi blízko nás, ktorých zastihla vojna či boli nútení opustiť svoju krajinu. Nie je to práve to, čo nám umožní mať nádej presahujúcu všetku nádej?

Nasledujúce úvahy vyplynuli z veľkej časti z minuloročných stretnutí a rozhovorov s mladými ľuďmi žijúcimi v krajinách, v ktorých prebieha vojna alebo v zónach, kde sa odohráva nejaký konflikt. Som vďační všetkým, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti a myšlienky, a tiež našim najmladším bratom, ktorí svojimi múdrymi radami pomohli usporiadať tento text.

Odvaha dúfať

Keď túžime dôverovať Božej láske, zdá sa, akoby to, čo vidíme a cítime okolo seba, bolo často v rozpore s touto láskou. Nachádzame sa medzi tým, čo je už dané, a tým, čo má ešte len prísť. Tento priestor nie je vždy veľmi príjemný. Ale nádej na jeho naplnenie[4] v nás niečo uvoľní.

Nádej si vyžaduje trpezlivosť. „Dúfame v to, čo nevidíme“ (Rim 8, 25), hovorí apoštol Pavol. Keď sa sústredíme na to, čo sa plne uskutoční v Božom čase, ale zároveň nás sužujú „zvonka boje, zvnútra strach“ (2 Kor 7, 5), odvážime sa zotrvať v tomto priestore, namiesto toho, aby sme z neho utekali?

Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18). Abrahám, predok mnohých veriacich ľudí, sa držal Božieho prísľubu ďaleko za hranicou akejkoľvek rozumnej nádeje. On a jeho manželka Sára dostali, čo sa im zdalo nemožné.

V čase, keď krajinu proroka Jeremiáša ničila vojna a jej obyvateľom hrozilo vyhnanstvo, hoci on sám bol vo väzení, investoval do budúcnosti. Bol si tak istý, že Boh neopustí svoj ľud, že si kúpil pole (Jer 32, 6 - 15).

Takéto úžasné gesto nádeje robí vieru skutočnejšou. Ide o pevnú dôveru v niečo, čo je zatiaľ neviditeľné a dokonca neisté. Dokážeme si udržať takúto nádej? Tak napokon znovu vytryskne prameň radosti[5]. Aj v tých najzložitejších ľudských situáciách sa môže stať skutočnosťou to, v čo sme sa nikdy ani neodvážili dúfať.

V súčasnosti vznikajú v mnohých krajinách, kde vojna spôsobuje spúšť, neuveriteľné iniciatívy nádeje[6].

Počúvať ľudí nádeje

Aby sme lepšie pochopili, čo znamená nádej, musíme počúvať ľudí, ktorí žijú uprostred utrpenia a násilia. Či nás Boh nevedie práve pomocou ich hlasu?

Počas mojej návštevy Ukrajiny, kde som bol s dvoma bratmi, nám jeden cirkevný predstavený povedal: „Modlitba otvára priestor, ktorý umožňuje uzdravenie“. Jeho poznámka ma hlboko zasiahla. Bol neustále konfrontovaný s utrpením svojho ľudu, a tak pochopil, že veriaci môžu zostať otvorení pre prijatie nového práve vo vnútornom živote.

Je to proces, ktorý nemusí nutne priniesť okamžité výsledky, ale ktorý – možno sprevádzaný aj inými prostriedkami – otvára dvere k prekonaniu bolesti a smútku a prebúdza nádej na uzdravenie ľudstva. Modlitba dáva silu zostať pevne stáť aj v najzložitejších situáciách[7]. Rozbíja vlny skľúčenosti, keď sa zdá, že všetko pohlcuje temnota.

Palestínčanka žijúca vo Francúzsku, ktorej rodina žije v Gaze, nám napísala: „Láska, ktorá nesie zranených či krehkých, dáva novú silu. Pripomína mi to ochrnutého muža[8] z evanjelia, ktorého niesli jeho priatelia a ich viera. Modlitba je tiež spôsob odporu, a to je pre mňa dôležité. Ale som človek: po správe o smrti mojich dvoch príbuzných ma premohol hnev, kričala som, plakala.... Keď som sa spamätala, vedela som, že Boh je tu aj v utrpení a zúfalstve a že nás nesie.“

Toto leto počas návštevy Taizé povedala: „Každé ráno sa modlím, aby som našla silu milovať a nie nenávidieť.“ Jej slová sú pre nás ako lampa, ktorá osvetľuje cestu.

Jedna mladá žena z ázijskej krajiny zmietanej vojnou mi povedala: „Náš ľud je zdrvený, ale nachádza útechu v evanjeliu. Ako často bol Boží ľud na úteku? Napriek tomu sa vytvorilo spoločenstvo, a to bez ohľadu na to, aká bola situácia ťažká. Boh má s nami možno väčšie plány, ale musíme prijímať deň za dňom. Schopnosť prežívať aktuálny deň je darom a znamením, že život je tu na to, aby sme ho žili naplno. V modlitbe je zdroj pokoja, ktorý nám umožňuje povzbudzovať sa navzájom a nachádzať zmysel v zdieľaní a solidarite.“

Z Libanonu som počul tieto slová: „Moja matka je svedectvom nádeje. Napriek všetkému zostala vždy stáť. Vďaka nej som dnes tým, kým som. Naučila nás veriť v Boha a modliť sa. Každý človek, ktorý žije z dôvery, odráža dôveru, pretože pije z prameňa a môže sa stať svedkom.“

Kto sú svedkovia nádeje, ktorých môže každý z nás objaviť a počúvať vo svojej vlastnej situácii? Otvorme uši, aby sme počuli, čo nám chcú povedať.

Snažiť sa dúfať

Ako reagujeme, keď sú naše plány zmarené a naša nádej zničená? Ježiš nám dáva kľúč, ako môžeme zostať ľuďmi nádeje. Tvárou v tvár veľkému zástupu hladných ľudí sa nad nimi „zľutoval“, doslova „jeho srdce sa obrátilo“[9] k nim. A našiel spôsob, ako uspokojiť ich potreby.

Ak odmietneme rezignovať na utrpenie, môže sa v nás formovať nádej. Je to opak pasívneho čakania. Ide o boj[10], ale iná cesta neexistuje. Dokonca aj samotná túžba po nádeji nás môže priviesť k prekročeniu hranice medzi tým, čo je možné pre človeka, a tým, čo je možné pre Boha.

Nádej darovaná v Kristovi nám dáva predtuchu toho, čo sa má v Božej budúcnosti uskutočniť v plnosti. Je ako kotva[11], ktorá nás drží pevne, keď zúri búrka. Umožňuje nám preukazovať malé znamenia vernosti nášmu povolaniu i ľuďom, ktorí nám boli zverení. Je tiež ako prilba[12], ktorá nás chráni pred nepriazňou osudu, ktorá sa na nás môže valiť.

Regula Taizé hovorí, aby sme nikdy nerezignovali „na pohoršenie z rozdelenia kresťanov, ktorí tak ochotne vyznávajú lásku k blížnemu, a predsa zostávajú rozdelení“. Pre brata Rogera jednota kresťanov[13] nikdy nebola len cieľom samým osebe, ale cestou, ktorá má viesť k pokoju v ľudskej rodine.[14]

Hoci skromné kríky krušpánu v okolí Taizé v uplynulých rokoch dvakrát spustošil ničivý hmyz, zrazu opäť ožívajú. Z toho, čo bolo zdanlivo mŕtve, vyrastajú čerstvé vetvičky a sivá farba sa mení na zelenú. Príroda bojuje o prežitie, čo odráža a povzbudzuje aj náš boj o nádej. Nádej pre stvorenstvo[15] a nádej, ktorú poskytuje Božie dobré stvorenie, idú ruka v ruke s nádejou pre ľudstvo.[16]

Zostať ľuďmi nádeje

Keď čelíme situáciám, v ktorých sa zdá, že nie je možné vzájomné porozumenie, nádej môže ľahko vyhasnúť. Keď vytvárame atmosféru podozrievania, riskujeme, že druhých chytíme do siete nedôvery.

Môže sa to stať v našich spoločenstvách, cirkvách a rodinách, ako aj v spoločnosti či v našich krajinách. Takáto dynamika môže byť skrytá alebo otvorená, ale vždy vyčerpáva naše sily. Existujú aj chvíle, v ktorých stojíme pred nespravodlivosťou a zlo musíme odsúdiť, aby sa ľudia viac nestávali obeťami iných ľudí.[17]

Na zachovanie nádeje potrebujeme jeden druhého. Nádej prekvitá, keď sme pozorní k potrebám druhých. Sú okolo nás ľudia, ktorí sa aj uprostred najväčších ťažkostí rozhodnú žiť, usmievať sa a ponúkať každý deň drobnosti, ktoré sú v ich silách.

Nádej je spojená s pravdou[18] a spravodlivosťou. Je to preto, že ide o Božie vlastnosti? Nevidíme ich v Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní? Ak chceme pestovať nádej, musíme čeliť realite takej, aká je, a vidieť ju vo svetle Božích prisľúbení.[19]

Jeden mladý človek, ktorý žije v zóne, kde sa odohráva konflikt, mi povedal: „Bol som v kaviarni a čítal som si knihu, keď okolo nás začali lietať rakety. Rozrušení ľudia utekali von, ale ja som sa rozhodol zostať a dočítať text.“ Aj hľadanie úkrytu by bolo rozumným riešením, ale zdieľanie tohto príbehu je protestom nádeje proti neodvratnosti vojny.

Jeden z mojich bratov mi povedal: „Nádej je provokatívna, a čo viac, je nákazlivá. Opakom nádeje je ľahostajnosť alebo rezignácia. Počas nedávnej návštevy mojej krajiny, ktorá je zasiahnutá vojnou, som videl smutné, ustarostené a vystresované tváre ľudí. Tak som sa sám seba pýtal: „Čo môžem urobiť? A napadla mi myšlienka: vždy, keď šoférujem a mám prednosť v jazde, zastavím a dám druhému prednosť. Stojí ma to päť sekúnd. Ale mohol som vidieť, ako tento malý čin vyvoláva reakciu na tvárach ľudí a trochu zmierňuje bolesť môjho brata či sestry.

Všetko v nás sa bráni vojne a smrti.... Všetko v nás túži po živote a kráse.“[20]

Veľkonočná nádej

Kde sa nachádzam v tejto chvíli? Pod krížom na Veľký piatok? V radosti Veľkonočnej nedele? Alebo čakám a neviem, kam sa obrátiť na Bielu sobotu?

Nech som kdekoľvek, vidím, že sa predo mnou otvára cesta nádeje? Otvára sa predo mnou, keď sa pozriem na Ježiša, ktorý dal svoj život z lásky ku všetkým, ktorý nám ukázal lásku silnejšiu ako všetky sily násilia, nenávisti a smrti.

Nádej nie je založená na analýze situácie, ale na často slabom plamienku dôvery. Hoci je tento plamienok krehký, horí aj v najhlbšej noci, tak ako horel pre Ježišových priateľov. Mnohí z nich ho opustili v čase jeho najväčšej skúšky. Jeho láska im však umožnila vrátiť sa.

Keby sme len dokázali rozpoznať zmŕtvychvstalého Ježiša! Jeho prítomnosť však nezávisí od toho, či ho my rozpoznáme. Naša beznádej nás niekedy zaslepuje do takej miery, ako zaslepovala Máriu Magdalénu. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa jej spýtal: „Prečo plačeš?“ a „Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15). Táto druhá otázka je ozvenou jeho prvých slov v Jánovom evanjeliu: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38). Odkedy vstúpil do najhlbšieho ľudského smútku a smrti, sa hľadanie zmyslu zmenilo na túžbu po prítomnosti[21].

Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a je živý v Bohu, nás priťahuje k sebe.[22] Či už sme naplnení smútkom alebo radosťou, zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý sa s nami stretáva v hĺbke nášho bytia, nám otvára vzťah, ktorý je medzi ním a Otcom i spoločenstvo medzi nami navzájom v Duchu Svätom. Už nie sme viac väzňami svojho zúfalstva – nový život je možný.

Pavol píše: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Žime z tejto lásky! Nech nás Duch Svätý vždy vedie!

Pútnici nádeje, pútnici pokoja

Viera vo vzkriesenie umožňuje mnohým ľuďom udržať si nádej aj uprostred utrpenia. Je to prameň, ktorý nás vedie za hranice našich vlastných obmedzení, aby sme tak dovolili nášmu srdcu vyjsť v ústrety druhým a konať.

Veriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie si vyžaduje veľkú odvahu a smelosť. Zahŕňa v sebe totiž snahu nenechať sa ochromiť prítomnosťou smrti a skazy, ktoré sú dnes okolo nás.

Zo situácií, ktoré sa zdajú beznádejné, môže Boh vytvoriť niečo nové. Boh môže urobiť, aby zo smrti vznikol život a dokonca z konfliktu zmierenie.

Ženy, Ježišove priateľky, ktoré prišli na Veľkú noc za úsvitu k jeho hrobu, sa pýtali: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mk 16, 3). Aké kamene sú v našom vlastnom živote? Musíme poprosiť Boha, aby ich odvalil, aby sa v nás mohol zrodiť nový život.

Tento nový život nám pomáha, aby sme vstali a vedie nás k tomu, aby sme kráčali spolu s ostatnými. Stávame sa tak pútnikmi nádeje, ktorú nosíme v sebe. Nie je to aj nádej na pokoj? Veď „Kristus je náš pokoj“ (Ef 2, 14). Či ho budeme počuť, keď nám povie: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam[23], ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká (Jn 14, 27-28).

Ako pútnici pokoja[24] chápeme, že niet pravého pokoja bez spravodlivosti[25]. Pokoj v nás pochádza z nádeje, z ktorej žijeme a ktorá nám dáva vnútornú slobodu. Umožňuje nám milovať život, vzdorovať nespravodlivosti a vytrvať vďaka Duchu Svätému.

Jedného dňa sa možno budeme modliť pomocou Zachariášovej piesne. Starší muž v okupovanej krajine sa radoval z nečakaného narodenia a oslavoval: „Z hĺbky milosrdenstva nášho Boha, ktorým nás navštívi Vychádzajúci z výsosti, aby sa zjavil tým, čo sedia v tme a v tôni smrti, a upriamil naše kroky na cestu pokoja.“ (Lk 1, 78-79).

Sme pripravení žiť v nádeji, ktorá presahuje každú nádej?

Zmŕtvychvstalý Kriste, prítomnosťou Ducha Svätého si vlial do našich sŕdc Božiu lásku a umožňuješ nám mať nádej, ktorá presahuje každú nádej. A z hĺbky nášho vnútra sa postupne vynára prekvapujúci pokoj. Chvála Tebe, Kriste!

[1] V máji 2024 sme s dvomi bratmi cestovali ako pútnici cez vojnou zmietanú Ukrajinu. Počas leta sme v Taizé privítali mladých ľudí z Mjanmarska, Nikaraguy a Ukrajiny. Na jeseň som viedol online rozhovory s mladými z týchto krajín i z Betlehema a Libanonu, pričom sa štyria moji bratia vrátili na Ukrajinu, ktorú precestovali od východu po západ.

[2] Nádej nemôže existovať bez predchádzajúcej skúsenosti úplnej absencie horizontu, ktorá je ako noc za bieleho dňa a núti jednotlivcov a národy zbaviť sa ilúzií.“ (Corine Pelluchon: L'espérance, ou la traversée l'impossible, Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 8).

[3] „Nádej je odpoveďou človeka na Božie mlčanie.“ (Jacques Ellul podľa Anne Lécu https://www.revue-etudes.com/article/esperer/24779)

[4] Gustavo Gutiérrez v komentári k Dt 4,31 píše: „Boh nezabudne na zmluvu; vernosť je predovšetkým pamäť. Byť verný znamená pamätať si, nezabúdať na svoje záväzky, mať zmysel pre tradíciu. Vernosť zmluve znamená pamätať na pramene zmluvy a jej požiadavky (...) Skutočná vernosť však predpokladá viac ako len toto; vyžaduje si tiež – a to sa na prvý pohľad zdá menej zrejmé – orientáciu na budúcnosť. Pamätanie neznamená uviaznutie v minulosti. Pamätanie na včerajšok je dôležité, ale preto, lebo nám pomáha vsadiť na zajtrajšok (...). Vernosť neznamená, že kráčame po vyšliapaných cestičkách bez akejkoľvek iniciatívy, ale že ich neustále obnovujeme. Vernosť nás musí, alebo by aspoň mala, viesť k inováciám, k zmenám, k navrhovaniu nových projektov. (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, s. 82-83).

[5] Keď som sa rozprával s mladými ľuďmi žijúcimi vo vojnových oblastiach, mnohí z nich hovorili o význame spevu ako zdroja radosti a sily. Tento list bude uverejnený počas európskeho stretnutia 2024/2025 v Tallinne. Nezabúdajme na „spievajúcu revolúciu“, ktorá tak veľmi prispela k tomu, že Estónsko v roku 1991 získalo nezávislosť mierovou cestou. Ľudia vyšli do ulíc so spevom, aby čelili hrozbe, ktorá na nich číhala.

[6] Niekto, koho jeden z našich bratov stretol počas púte, mu povedal: „Prebýva vo mne tvorivý hnev.“ Práve táto sila ho poháňa, aby chcel urobiť aspoň nejakú drobnosť pre zmenu súčasnej situácie.

[7] „Od starca [Siluana] sa [Sofronij Sacharov] naučil mnohému, čo malo byť základom jeho duchovného života. Dve veci vystupujú do popredia: ako čeliť pocitu opustenosti, keď človek v modlitbe namiesto Boha zažíva len pustú prázdnotu, a ako sa vyrovnať s úzkosťou, ktorá sprevádza intenzívnu modlitbu za trpiaci svet. Prvý bod dostal zmysel vďaka koncepcii opustenosti od Boha, ktorú Sacharov neskôr rozvinul ešte hlbšie, druhý vďaka poučeniu, ktoré bolo starcovi zjavené v modlitbe a ktoré on odovzdal svojmu žiakovi takto: „Zachovaj svoju myseľ v pekle a nezúfaj!“ (Norman Russell, Theosis and Religion, Cambridge University Press 2024, s. 169)

[8] Pozri Mk 2, 1-12. Všimnime si silu nádeje u priateľov tohto muža, ktorí prekonali všetky prekážky, rozobrali strechu domu, aby sa mu pokúsili pomôcť a priviesť ho k Ježišovi.

[9] Grécke sloveso σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) je emocionálne veľmi silné. Odkazuje na vrelú a súcitnú reakciu na niečie potreby. Ťažko sa prekladá: súcit, ľútosť, náklonnosť – všetky tieto slová z neho niečo vyjadrujú. Ale „jeho srdce sa obrátilo k nim“ možno plnšie vystihuje vnútornú reakciu, ktorú toto sloveso naznačuje. V Matúšovi (pozri 14, 14; 15, 32; 18, 27; 20, 34) sa toto sloveso nevzťahuje len na cit alebo pocit, ale označuje aj praktickú reakciu, ktorá je odpoveďou na niečie potreby. V tomto prípade Ježiš uzdravuje chorého a potom nasýti zástup. Emócia sa premieňa na starostlivé a účinné konanie. Toto sloveso je akoby zhrnutím evanjelia v kocke.

[10] Porov. 1 Tim 4, 10: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“

[11] Porov. Hebr 6, 19

[12] Porov. 1 Tes (Sol) 5, 8

[13] Synoda o synodalite umožnila Katolíckej cirkvi uznať a oceniť rozmanitosť, ktorá je v nej už prítomná. Na tejto synode bola dôležitá aj úloha delegátov z iných cirkví. Nedáva to novú nádej pre ekumenizmus, ktorého cieľom je jednota všetkých, ktorí milujú Krista?

[14] Taizé bolo založené v čase vojny. „Podobenstvo spoločenstva“, ktoré sa snažíme žiť ako bratia z rôznych cirkví, krajín, kultúr a vekových kategórií, potrebuje neustálu starostlivosť, aby bolo znamením nádeje, keď čelíme rozdeleniam v ľudskej rodine.

[15] Porov. Rim 8, 21-23

[16] V čase, keď čelíme výzve klimatických zmien a úbytku biodiverzity, ako môžeme prehĺbiť starostlivosť o náš spoločný domov, v ktorom je všetko prepojené?

[17] V našej komunite Taizé pokračujeme v ceste odkrývania pravdy, keď čelíme obvineniam zo zneužívania a útokov vzneseným voči niektorým bratom. Odvaha ľudí, ktorí trpeli a prehovorili, nás musí nútiť k tomu, aby sme sa od nich stále viac učili. Tak často znovu a znovu hľadajú novú nádej a život. Motivujú nás, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách (pozri www.taize.fr/protection), aby stretnutia, ktoré sa konajú v Taizé a inde, boli pre všetkých bezpečné a aby sa zvýšila aj informovanosť o týchto otázkach. Sme vďační aj za prácu Komisie pre uznanie a odškodnenie (pozri www.reconnaissancereparation.org) za ich načúvanie obetiam a mediáciu.

[18] „Verím, že nádej je spojená s pravdou. Pokiaľ si nepripustím vyhliadku na smrť, nemôžem mať nádej. To platí pre všetky situácie. Ako kresťania môžeme mať tendenciu utekať pred situáciami, ktoré nás privádzajú do zúfalstva – politicky, ekologicky, ľudsky... Je prirodzené, že sme nimi pobúrení, ale zdá sa mi, že nádej nás povzbudzuje, aby sme stáli práve tam, v realite týchto situácií, a pozerali sa na ne v pravde. Georges Bernanos hovorí veľa o nádeji ako o hrdinskej cnosti. Je to cnosť, ktorá nás poháňa k činom, k tomu, aby sme neutekali, aby sme bojovali za to, o čom vieme alebo veríme, že je dobré. Nádej nás vedie k Božiemu prísľubu“. (Clémence Pasquierová, rozhovor s Clémence Houdailleovou, 11. 10. 2024 v La Croix)

[19] V jazyku Kikuyu (Gĩkũyũ) je jedným z atribútov Boha, že je „hodný nádeje“ – „Mwihokeku“: Boh, do ktorého môžeme vkladať svoju nádej. Mwĩhoko – nádej; Wĩhokeku – vlastnosť, ktorá označuje toho, kto je hodný nádeje; Mwĩhokeku – hodný nádeje, napr. Ngai nĩ mwĩhokeku – Boh je hodný nádeje.

[20] „Ak nádej počíta s tým, že si uvedomujeme nebezpečenstvá súčasnosti, učí nás tiež žiť v prítomnosti, veriť v budúcnosť, nevracať sa neustále do minulosti a vzdať sa všetkej nevraživosti. Nádej je napokon to, po čom naša duša túži a ak ju nemáme, sme zatrpknutí alebo násilní. Tak ako láska v Piesni piesní, aj nádej dáva nový život nášmu telu, ktoré opustila túžba“. (Corine Pelluchon: L'espérance, ou la traversée de l'impossible Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 13-14)

[21] „Je to práve osoba na kríži, ktorá trpí ako my, ktorá bola úplne zničená, ktorá osvetľuje našu tragickú ľudskú existenciu.... Na Ježiša sa nepozeráme len ako na príklad, ktorý by sme mali nasledovať, ani si z neho nemáme utvárať modlu. Ježiša vnímame ako Boha, ktorý na seba berie ľudskú podobu, trpí a plače s nami.“ (Kwok Pui Lan, teológ pochádzajúci z Hongkongu, „God Weeps with Our Pain“, v knihe New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee a Barbel von Wartenberg-Potter, Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987, s. 92)

[22] Porov. Ján 12, 32

[23] „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). Charakteristickou črtou dokonalých je, že sa nedajú ľahko dojať vecami sveta, znepokojiť strachom, rozrušiť podozrievaním, otriasť hrôzou, znepokojiť zármutkom, ale stoja pevne v pokoji viery, ako na pevnom a veľmi bezpečnom brehu, tvárou v tvár hroziacej záplave a búrkam sveta. Práve túto nezlomnosť priniesol do mysle kresťanov Kristus a vlial do nich vnútorný pokoj, ktorý sa udeľuje tým, čo prešli skúškami. (Ambróz z Milána, Traktát III, O Jakubovi a blaženom živote 6, 28, podľa Soyons l'âme du monde, Les Presses de Taizé, 1998, s. 111)

[24] Pozri www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25] Pozri Žalm 85, 11: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“

Modlitby na každý deň

webadmin — 2024-12-02T19:05:07Z

Ďalšie modlitby nájdete v odkaze v dolnej časti stránky.

Väčšinu modlitieb z tejto stránky nájdete v spevníku "Spevy a modlitby z Taizé" . Pozri Knihy, CD, videokazety

Spoločné putovanie

Simona Rusnáková — 2023-12-27T16:05:35Z

V uplynulých 18 mesiacoch zažila naša komunita Taizé dobrodružstvo viery. Spolu s predstaviteľmi hnutí, komunít a organizácií z mnohých kresťanských cirkví sme pripravovali „Zhromaždenie Božieho ľudu“ s názvom „Together“/“Spoločne“ [1]. Vychádzajúc z intuície, ktorú vyjadril brat Alois [2] pri otvorení synody o synodalite v Katolíckej cirkvi, nás príprava projektu "Spoločne" viedla k tomu, aby sme intenzívnejšie počúvali druhých, hľadali dary prítomné v rôznych cirkevných skupinách i medzi ľuďmi dobrej vôle v spoločnosti.

Na ekumenickej modlitbovej vigílii, ktorá sa konala na Svätopeterskom námestí v Ríme, sa zúčastnilo viac ako 20 vedúcich predstaviteľov rôznych cirkví, ktorých pozval pápež František, ako aj všetci účastníci XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody Katolíckej cirkvi a 18 000 ľudí všetkých vekových kategórií z celého sveta vrátane 4 000 mladých, ktorí prišli na víkendový program a ktorých hostili rímske farnosti. Zároveň sa na 222 rôznych miestach planéty stretli ľudia, aby skrze modlitbu vstúpili do spoločenstva s tými, ktorí boli na tejto vigílii.

Keď sa pozrieme späť, ako môžeme pochopiť túto skúsenosť? Ako môže napomôcť otvoriť medzi kresťanmi budúcnosť spoločného putovania? „Jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia“ (Matúš 23, 8), povedal Ježiš. Nie sú všetci kresťania sestrami a bratmi, zjednotenými v spoločenstve, ktoré je síce nedokonalé, ale predsa len skutočné? Nie je to Kristus, kto nás volá a otvára nám cestu, aby sme s ním kráčali vpred ako spolupútnici, a to spolu s tými, ktorí žijú na okraji našej spoločnosti? Na tejto ceste, v dialógu, ktorý prináša zmierenie, chceme pamätať na to, že sa navzájom potrebujeme, a to nie preto, aby sme si navzájom vnucovali názory, ale aby sme prispeli k mieru v ľudskej rodine [3].

Vo vďačnosti za tento rastúci zmysel pre spoločenstvo môžeme nájsť impulz potrebný na zvládnutie výziev dneška, ako sú plač našej zeme a rôzne druhy polarizácie, ktoré rozdeľujú ľudskú rodinu. V stretnutí a vzájomnom načúvaní sa vydajme na cestu spoločne ako Boží ľud.

Čo môže pre nás znamenať znovuobjavenie dôležitosti počúvania druhých? Sme pripravení pochopiť – a nie odmietnuť – obavy, ktoré môžu vysloviť?

Na ceste z Ríma do Taizé som sa zastavil v Ľubľane, hlavnom meste Slovinska, kde sa bude konať 46. európske stretnutie mladých organizované Taizé [4], aby som sa stretol s medzinárodným prípravným tímom mladých dobrovoľníkov, bratmi z Taizé, sestrami svätého Ondreja a slovinskými priateľmi. Nasledujúce zamyslenie na tému „Putovať spoločne“ je z veľkej časti ovocím našich rozhovorov z týchto dní.

Ďakujem svojim bratom, ľuďom, ktorí pomáhali pripraviť toto posolstvo, a všetkým, ktorí sa zúčastnia na tejto ceste.

Všetkým vám zo srdca prajem všetko dobré,

frère Matthew

V Ľubľane som počul, ako niekto povedal: „V dnešnej spoločnosti bezdomovectvo nie je len otázkou absencie materiálneho domova. Pre mnohých ľudí je to vnútorná skutočnosť. Hľadanie vnútornej istoty však niekedy môže vyústiť do myšlienok, ktoré vedú k ešte väčšej izolácii.“ Niekto iný sa spýtal: „Do akej miery potrebujeme pri spoločnom putovaní súhlas na to, aby sme sa vydali na cestu? Existuje riziko, že fakt, že druhého len tolerujeme, zakryjú prázdne frázy. Keď sa však otvoríme pre dialóg, riskujeme.“ Kam nás nasmerovávajú tieto otázky?

Počúvať

Základom každého dialógu je počúvanie. Mojžiš povedal Božiemu ľudu: „Šema Israel“ – „Počuj, Izrael“ (Deuteronómium 6, 4) a tieto slová dali názov ich každodennej modlitbe. O niekoľko storočí neskôr sa regula svätého Benedikta z Nursie [5] začína slovami: „Pozorne počúvaj“.

Počúvanie je skutkom lásky. Počúvanie je základom každého dôverného vzťahu. Bez počúvania len málo čo môže rásť alebo sa rozvíjať. Bez neho nemôže fungovať žiadny vzťah. Keď druhého nezištne počúvame, dávame mu priestor potrebný pre bytie. Umožňujeme mu vyjadriť to, čo potrebuje vyjadriť, a niekedy aj to, čo sa slovami vyjadriť nedá.

Základom počúvania je ticho [6]. Biblia nám o tom ponúka mnoho príkladov. Eliáš sa stretáva s Bohom skôr v jemnom vánku ticha než v zemetrasení, vetre či ohni (Prvá kniha kráľov 19, 11 - 13). Mária, sestra Marty, sedí pri Ježišových nohách a počúva ho (Lukáš 10, 39) [7]. „Otvoril si mi uši“, hovorí stará biblická modlitba (Žalm 40, 7).

Dnes máme často dojem, že uspeje ten, kto najhlasnejšie kričí. Zdá sa, že násilie narastá na toľkých miestach, že už ani nevieme, kam sa pozerať. Boh však nikdy nie je pôvodcom násilia [8] a nikdy sa ani nevnucuje. „Chcem počuť, čo hovorí Boh, Hospodin. Hovorí o pokoji pre svoj ľud“ (Žalm 85, 9).

Nespočíva cesta vpred v snahe počúvať a pochopiť druhého? „Pozorné srdce“ (Prvá kniha kráľov 3, 9) nás zďaleka nerobí poddajnými, ani nám nebráni vyjadriť sa, keď čelíme nespravodlivosti, ale umožňuje nám robiť odvážne a tvorivé rozhodnutia zakorenené v hĺbke nášho vnútorného presvedčenia, kde je nám Boh bližšie, než sa odvažujeme dúfať...

Putovať

Kráčame životom ako turisti alebo ako pútnici? Len cestujeme, aby sme pozorovali zvonku, alebo nás hlboko vo vnútri ťahá vpred vnútorný smäd? Pútnik, hoci nevidí cieľ, hľadá počas cesty zmysel v každom kroku a intuitívne cíti smer. Cesta bez cieľa sa však môže stať bezcieľnym blúdením [9].

Keď sa to stane, spomenieme si, ako Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Ján 14,6)? Putovať s ním znamená združiť tieto tri skutočnosti. Ježiš sám je cestou, po ktorej kráčame, môžeme dôverovať tomu, čo hovorí, a vedie nás k takej plnosti, akú si ani nevieme predstaviť.

Ježiš nikoho nevylúčil zo svojej cesty. Bol zakorenený v spoločenstve s Bohom a delil sa o svoj život s každým, kto k nemu prišiel, so spravodlivými aj nespravodlivými. Rozpoznával Božiu prítomnosť v ľuďoch na okraji spoločnosti, v hriešnikoch a vydedencoch, a dokonca aj v tých, ktorí nepochádzali z jeho vlastného národa. Ježiš dával to, čo mal, a tiež prijímal od tých, ktorých stretol. Boli pre jeho život podnetom a často aj obohatením.

Či nás Ježiš, tichý a pokorný srdcom [10], nepozýva na tú istú cestu? Sme pripravení hľadať štedrosť pokory [11] a prijať to, čo nám na tejto ceste môžu dať iní?

Spoločné putovanie je životom Cirkvi a spoločnosti. Napriek tomu však každý človek potrebuje priestor, aby mohol prejaviť svoju vlastnú tvorivosť a myšlienky. Tie sú však dané nato, aby sme sa o ne delili, a tak spoločne budovali náš život v Cirkvi a v ľudskej rodine. Struny gitary ležia vedľa seba, ale až keď sa na nich hrá spolu, vydávajú krásny zvuk...

Byť s druhými

Nie je vždy ľahké byť s druhými ľuďmi. Každý z nás si nesie nejaké rany. Niekedy sme sa zranili aj navzájom.

Byť s ľuďmi znamená počúvať ich. Poskytnúť im čas a priestor, aby nám mohli rozpovedať svoj príbeh [12]. Počúvať znamená prijať ich v ich odlišnosti. Nemusíme s nimi súhlasiť, ba dokonca môžeme mať iný pohľad na svet ako oni. Úžasné však je, že keď ich počúvame, keď im dovolíme vyrozprávať svoj príbeh, väčšinou objavíme, že máme veľa spoločného. Rozdiely nie sú také veľké, ako sme si predstavovali. Jednota v rozmanitosti je skutočne možná [13]. A možno tí z nás, ktorí túžia byť Ježišovými nasledovníkmi, s úžasom zistia, že v Bohu a v Kristovi už existuje jednota (Ján 17, 21 - 23), ktorá presahuje naše očakávania.

Ale keď nám iní povedia o svojich zraneniach alebo dokonca o tom, ako sme ich zranili my, odvážime sa vziať si ich slová k srdcu? Tak ľahko môžeme upadnúť do sebaobrany. Potom však prestávame počúvať, snažíme sa chrániť seba alebo svoj názor. Neznamená súcit srdca byť pripraveným brať utrpenie druhého vážne? Možno niekedy tým, že trpíme spolu, môže sa otvoriť cesta, na ktorej môžeme byť spolu, aj keď nie sme schopní zbaviť sa tohto utrpenia [14].

Niekedy musíme prijať, že je nutné urobiť krok späť. V týchto chvíľach sa môžeme zveriť Duchu Svätému a prosiť ho, aby nám ukázal to, čo potrebujeme vedieť [15]. Znamená to, že musíme byť dostatočne pokorní, aby sme nechceli vnucovať svoje vlastné ideály, ale aby sme prijali to, čo nám druhý človek prináša [16].

A nikdy sa nemusíme vzdať nádeje [17]. Apoštol Pavol – ohromený nekonečnou láskou Zmŕtvychvstalého Ježiša po tom, čo mu on zúrivo odporoval – nás ubezpečuje, že Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rimanom 5,5). Na túto nežnú prítomnosť sa môžeme spoľahnúť aj vtedy, keď ju necítime. Nezrodí sa potom v nás dôvera, hoci krehká, ktorá nám dáva len toľko svetla, aby sme mohli urobiť ďalší krok spolu s Bohom a s ľuďmi, ktorí sú nám zverení?

Zostať s Bohom, zostať s druhými

Cesta si vyžaduje čas – dokonca celý život – rovnako, ako si vyžaduje čas aj počúvanie, aby sa mohli rozvíjať vzťahy. Možno práve tu prichádza na rad trpezlivá vytrvalosť a vernosť.

Putovanie s druhými, putovanie s Bohom. Pre mnohých z nás sú tieto skutočnosti neoddeliteľné. Potrebujeme oboje [18].

Ježiš nás pozýva, aby sme zostali v ňom, ako on zostáva v nás, podobne ako ratolesti, ktoré vyrastajú z viniča (pozri Ján 15). Zostať znamená niečo, čo trvá v čase. Nežiada sa od nás len chvíľkový záväzok, ale to, aby sme zostali v ňom po celý náš život. Len vďaka zotrvávaniu môžeme naďalej rásť a prinášať ovocie.

Čo je to za ovocie? Ježiš pokračuje: „Milujte sa navzájom, ako som vás miloval ja. Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“ Kráčať po tejto ceste znamená riskovať, že sa vzdáme všetkého, aby sme nasledovali Ježiša, aby sme vo všetkej slobode mohli milovať až do konca. Evanjeliová láska nie je náklonnosť, ale darovanie seba samého druhým. Toto je cesta pre náš život, ktorou sa meníme z Kristových služobníkov na jeho priateľov.

Ovocie prináša život, ktorý žijeme naplno. Prirodzene rastie, keď zostávame v Kristovi a žijeme z jeho života, tak ako ratolesti prijímajú život z viniča. Keď prijímame výzvu evanjelia, objavujeme plnosť radosti. Sme na to pripravení?

Putovať spoločne v dnešnom svete

Ako sme už povedali, tvárou v tvár dnešným výzvam a našej vlastnej krehkosti sa niektorí ľudia občas cítia ako bezdomovci. Vidíme zranené Božie stvorenie, ktorého súčasťou je aj naša zranená ľudská rodina. U národov, ktoré boli vykorisťované a ponižované, sa môže utrpenie prenášať z generácie na generáciu. Poznáme rodiny, ktoré sú roztrhané konfliktom a vojnou. Uvedomujeme si tiež, že aj ľudia, ktorí vyznávajú Kristovo meno v Cirkvi i v našej komunite Taizé, poškodili život iných [19].

Nie je tu však pozvanie čeliť týmto výzvam spoločne? Jedno africké príslovie hovorí: „Dlhá cesta sa zdá byť krátka, keď kráčame spolu.“ Pri „veľkej migrácii“ voľne žijúcich zvierat medzi Serengeti a Masai Mara sa mladšie mláďatá musia spoliehať na silu dospelých, aby mohli prebrodiť rieku a vyliezť na breh. A aj v našom živote existujú chvíle, keď sa musíme nechať niesť. Alebo sa učiť prijímať, že nás niekto nesie...

Keď čelíme spoločne takýmto výzvam, môžeme zažiť krásu, transcendentno, ktoré nám pomôžu objaviť iskru, vďaka ktorej môžeme vykročiť s novou vitalitou [20].

V deň Ježišovho vzkriesenia sa dvaja z jeho priateľov obrátili chrbtom Jeruzalemu, kde bol zabitý (Lukáš 24,13-35). Ako však kráčali, pripojil sa k nim cudzinec. Keď si s nimi neskôr sadol za stôl, pochopili, že to bol Ježiš. Cudzinci nám môžu pomôcť rozoznať Kristovu prítomnosť a opäť pochopiť, že zostáva stále s nami.

„Nebojte sa“, šepká nám v srdci, „ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 20). Počúvneme tento jeho prísľub?

Hoci sme chudobní na prostriedky a možno sa cítime malí, odvážime sa – ako kvas primiešaný do múky (Matúš 13, 33) – opäť sa vydať na cestu nie sami, ale s ostatnými a vzájomne sa obohacovať počas spoločného putovania?

Dobrovoľníctvo v Taizé

Stretnutia v Taizé sa uskutočňujú vďaka skupine mladých dobrovoľníkov: mladých žien a mužov vo veku od 18 do 29 rokov. V Taizé sú vítaní na dlhšie obdobie, od niekoľkých týždňov až po rok. Chceme sa s nimi deliť o to, čo je v živote našej komunity najpodstatnejšie:

Spoločne... modliť sa

Nič z toho, čo sa deje v Taizé, by nebolo možné bez troch spoločných modlitieb. A dobrovoľníci nám aj skrze modlitbu pomáhajú spoločne prijímať všetkých, ktorí prichádzajú.

Spoločne... žiť v spoločenstve

Spoločne budujeme malé dočasné spoločenstvo s mladými ľuďmi zo všetkých kontinentov a z rôznych cirkví, deliac sa o bohatstvo našej rozmanitosti.

Spoločne... slúžiť druhým

Pomôž pri prijímaní mladých ľudí v Taizé. Ak sa chceš dozvedieť viac, klikni na https://www.taize.fr/en_article14333.html.

Pokračovanie našej spoločnej cesty v roku 2024

V roku 2024 sú naplánované nasledujúce stretnutia:

- Medzinárodné stretnutia v Taizé počas celého roka pre mladých dospelých vo veku 18 až 35 rokov (pre ostatné vekové kategórie je potrebné si pozrieť na webovej stránke Taizé, kedy môžu prísť)

- Veľký týždeň a Veľká noc v Taizé od 24. marca do 7. apríla 2024

- Stretnutie priateľstva medzi mladými moslimami a kresťanmi od 7. do 12. júla 2024

- Zdieľanie a svedectvo o pravoslávnej viere od 4. do 11. augusta 2024

- Týždeň úvah pre mladých vo veku od 18 do 35 rokov od 25. augusta do 1. septembra 2024

- Európske stretnutie mladých od 28. decembra 2024 do 1. januára 2025. Hostiteľské mesto 47. európskeho stretnutia bude oznámené v Ľubľane.

[1] Táto vigília sa konala 30. septembra 2023. Ďalšie informácie nájdete na stránke www.together2023.net.

[2] Brat Alois, prior Taizé od smrti brata Rogera 16. augusta 2005 do 2. decembra 2023. Ako mu môžeme vyjadriť našu vďačnosť za týchto 18 rokov, ktoré strávil ako služobník spoločenstva v našej komunite, za jeho neustále ekumenické úsilie a túžbu vždy hľadať cesty solidarity s ľuďmi v núdzi?

[3] K čomu nás Boh povoláva tvárou v tvár utrpeniu, ktoré prinášajú konflikty na Ukrajine, v Palestíne a Izraeli, v Afganistane, Mjanmarsku, Pakistane, na Haiti, v Nikarague, Sudáne a na tak početných ďalších miestach dnešného sveta?

[4] Od 28. decembra 2023 do 1. januára 2024.

[5] Svätý Benedikt z Nursie (cca. 480 – cca. 547 n. l.) bol otcom západného mníšstva. Keď sa v Európe rozvíjali kláštory, bola Regula, ktorú napísal, prijatá na celom kontinente a ovplyvnila aj mnohé neskoršie pravidlá mníšskeho života.

[6] Počas vigílie „Spoločne“ pápež František hovoril o tichu: „Dnes večer sme my kresťania stáli v tichu pred Krížom Sv. Damiána, ako učeníci, ktorí počúvajú pred krížom, ktorý je katedrou Majstra. Naše ticho nebolo prázdne, ale bola to chvíľa plná viery, očakávania a odhodlanosti. Vo svete plnom hluku už nie sme zvyknutí na ticho, ba niekedy ho ťažko znášame, pretože nás prináša pred Pána a konfrontuje so sebou samými. A predsa je základom slova a života. (...) Ticho v cirkevnom spoločenstve umožňuje bratskú komunikáciu.“

[7] V mnohých kultúrach je sedenie pri nohách niekoho alebo dotýkanie sa jeho nôh spôsob, ako si danú osobu uctiť. Čo by pre nás mohlo znamenať sedieť pri Ježišových nohách?

[8] Ježišova smrť na kríži nám ukazuje, že Boh je s tými, ktorí trpia, a nikdy nie je na strane pôvodcov utrpenia. Ježiš plakal pri smrti svojho priateľa Lazára a jeho vzkriesenie nám ukazuje, že smrť a utrpenie nikdy nebudú mať posledné slovo.

[9] V živote niekedy zažívame chvíle, keď z rôznych dôvodov nevidíme žiaden cieľ. Sú chvíle, keď sa musíme zmieriť s tým, že sme v krajine nikoho.

[10] Pozri Matúš 11,30. Keď sa naše srdce stáva jemnejším, nie je to znamenie, že kráčame s Ježišom? Opakom lásky nie je hnev alebo dokonca nenávisť, ale tvrdosť srdca.

[11] Pokora nemá nič spoločné s podriadenosťou alebo ponížením. Naopak, vyžaduje si veľkú vnútornú silu a nikdy nepotláča nadanie ani vlastnosti človeka.

[12] „Jediný spôsob, ako spoznať naše príbehy, je spoznať ľudí, a potom vám možno povedia príbeh. (...) Príbehy – a najmä piesne – nám pomáhajú pamätať si. Preto rozprávam príbehy a spievam v mojom jazyku adnyamathanha, lebo mi to pomáha pamätať si, kto som. Pomáha mi to pamätať si, že som stvorená na Boží obraz a že Boh ako Stvoriteľ stvoril všetky veci. A ja to mám na pamäti.“ Denise Chapmanová z kmeňa Adnyamathanha, pastorka zjednotenej cirkvi v Južnej Austrálii. Z knihy Yarta Wandatha © 2014 Denise Chapmanová.

[13] Podľa pastorky Anne-Laure Danetovej: „Rozdelenie nie je to isté ako rozmanitosť. Nejde o rozmanitosť cirkví. Tá je normálna, dokonca potrebná, pretože zohľadňuje rozdielnosť našich identít: kultúrnych, historických, sociálnych, etnických, sexuálnych atď. Napriek tomu, že sú tieto identity druhoradé, pretože v Kristovi ‚nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena‘ (Galaťanom 3, 28), predsa len existujú, a práve v nich je stelesnená existencia veriacich. Od okamihu, keď sa stávajú sekundárnymi, stávajú sa bohatstvom, keďže umožňujú určitú pórovitosť. (...) Zďaleka nevyhladzujú rozdiely medzi rôznymi identitami, ale ich posilňujú, a to bez toho, aby medzi ne vnášali rozdelenie (...), ba naopak, rozpoznávajú v druhom dary a pôsobenie Ducha Svätého. Umožňujú tak utvárať zdieľanú identitu. Je to ďalší krok v ekumenickom hnutí, ktoré prešlo od jednoty v rozmanitosti (odmietajúcej všetky formy uniformnosti) k jednote v zmierenej rozmanitosti.“ („La diversité en Église, de la division à l'enrichissement mutuel“ In: Contacts, Revue Française de l'Orthodoxie č. 282 apríl-jún 2023)

[14] Pozri svätého Maxima Vyznávača: „Navzájom si prejavujme súcit a pokorou sa uzdravujme.“ (The Ascetic Life, 41; preklad: Polykarp Sherwood osb, Newman Press 1953)

[15] Počas ekumenickej modlitbovej vigílie „Spoločne“ sme vzývali Ducha Svätého starobylou modlitbou „Adsumus Sancte Spiritus (Stojíme tu pred tebou, Duchu Svätý)“, ktorú sa od najstarších čias modlievali pred ekumenickými koncilmi, prosiac ňou Ducha Svätého, aby im ukázal cestu. Pozri https://tinyurl.com/Adsumus.

[16] „,Božie kráľovstvo‘ nie je predmetom ideálnej predstavy, ale je zakorenené v ,realite‘. ... Predstava, ktorá nie je zakorenená v realite tohto sveta, je ilúziou. Ilúziu vytvára neschopnosť alebo odmietanie čeliť životným problémom. Je to únik do ríše neskutočného, mimo sveta reality.“ Choan-Seng Song, taiwanský teológ, v knihe Jesus and the Reign of God, Fortress Press, 1993, s. 77

[17] Dáma Juliana z Norwichu, anglická pustovníčka zo 14. storočia, napísala vo svojich Zjaveniach: „(Boh) chce, aby sme vedeli, že sa nestará len o vznešené a najväčšie veci, ale že sa stará aj o malé a drobné, o nízke a jednoduché, rovnako o jedno ako o druhé. To má na mysli, keď povedal: ,Všetky veci budú dobré.‘ Chce nám totiž dať najavo, že ani na tú najmenšiu vec nezabudne...“

[18] „Náš zmysel pre Božiu prítomnosť bude skreslený, ak nebudeme vidieť Božiu realitu z hľadiska reality našich blížnych. A náš zmysel pre realitu blížneho bude znetvorený, ak ho nebudeme vidieť v zmysle Božej reality.“ Kosuke Koyama, japonský teológ, v knihe Water Buffalo Theology, Orbis Books, 1974, s. 91

[19] Pozri „Dopracovať sa k pravde“ na stránke https://taize.fr/cs_article26867.html. Uznávame, že ide o neustály proces učenia sa, v ktorom počúvame tých, ktorým bolo ublížené, uznávame ich utrpenie a robíme všetko pre to, aby sme zabezpečili bezpečné prostredie pre všetkých.

[20] Sv. Augustín z Hippa: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. (...) Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji” (Vyznania X. 27, 38).

Spevy z Taizé - spevník

Simona Rusnáková — 2023-12-21T07:39:55Z

Pre priaznivcov spevov a modlitieb z Taizé má vydavateľstvo Lux ďalšiu novinku - vychádza dlhoočakávaný aktualizovaný spevník Spevy z Taizé.

„Nič natoľko nepovznáša k spoločenstvu so živým Bohom ako spoločná meditatívna modlitba s týmto vrcholom modlitby: piesňou, ktorá plynie a pokračuje v tichu srdca, keď sa ocitáme sami."(brat Roger z Taizé)

Pre priaznivcov spevov a modlitieb z Taizé má vydavateľstvo Lux ďalšiu novinku. Po albume Náš Boh je láska (Spevy z Taizé, CD, USB kľúč) vychádza dlhoočakávaný aktualizovaný spevník Spevy z Taizé. Ďalšie vydanie spevníka je obohatené o 14 nových piesní a úpravy starších. Ako vyplýva zo zmeneného názvu, ostala v ňom len samostatná notová časť. Nech sa stane dobrým nástrojom pri modlitbách a pomáha vytvárať spoločenstvo so živým Bohom.

Kúpiť si ho môžete tu

Modlitby brata Rogera

Simona Rusnáková — 2023-05-25T05:57:58Z

Ty, Kriste všetkej útechy,
počúvať ťa v srdci nášho srdca
znamená vedieť, že nám chceš dať
kontemplovať niečo z Kráľovstva,
čo sa nemôže vyčerpať,
čo sa nikdy nevyčerpá.

Pane Ježišu Kriste,
vedieť cez slovo, ktoré vychádza s tvojich vlastných úst,
že ako vzácna perla je tvoje Kráľovstvo jedinečnou skutočnosťou natoľko,
že všetky ostatné perly sa nedajú porovnať so svätosťou Boha;
vedieť to, nás v každej chvíli stavia pred voľbu.
Zvoliť si znamená povedať ti áno srdcom bez vypočítavosti,
ale nerozhodnúť sa, znamená (točiť sa okolo tejto voľby) už povedať nie,
zrieknuť sa ťa ako jedinej reality, ako našej podstatnej lásky.
Ty, Kriste, stojíš pri dverách a klopeš.
Každý deň by si chcel do každého vložiť perlu, nenahraditeľný dar,
a potom každého z nás zavolať po mene.
Dnes počujeme tvoje slovo.
V pokornej kajúcnosti a v duchu chudoby,
príď, Duchu Svätý, aby sme si nezatvrdzovali srdcia.
Veni Creator Spiritus.

Stiahnite si originály týchto modlitieb z pera brata Rogera:

Online modlitby z Taizé

Anička S. — 2023-02-02T13:43:09Z

Každú sobotu

Každú sobotu je večerná modlitba z Taizé prenášaná online video formou o 20:30 (CEST | UTC+2) hodine prostredníctvom sociálnych sietí používanými Taizé. Link je publikovaný pod týmto textom. Pozor v sobotu 4. februára bude ale večerná modlitba skôr, už o 19h (stredoeurópskehi času) z dôvodu záveru každoročného Koncilu bratov.

Order of prayer — 09/08/2025

Song	Alleluia (94)
Psalm 23	Alleluia 22 (77)
Reading	Psalm 27:4
Song	Atme in uns (158)
— Silence —
Intercessions	Kyrie 9 (83)
Song	In te confido (46)
Prayer
Song	Laudate Dominum (10)
Gospel	John 20:19-23
Songs	Az egek és a földek (118)
	Ô toi, l'au-delà de tout (149)

All songs from Taizé are © Ateliers et Presses de Taizé.
The song numbers refer to the Taizé songbook 2025-2026.
The songs can also be found from this page.


Psalms for the week

Každý deň

Večerná modlitba je streamovaná denne v audio forme:

od pondelka do nedele o 20.30 (CET | UTC+2) z Chrámu Zmierenia online audio. Prehrávač nájdete v rámčeku vstupnej stránky alebo nižšie.

Online modlitby z Taizé

Záznamy z modlitieb

Tým, ktorým vyhovuje modliť sa v inom dennom čase, tu nižšie publikujeme audio záznamy dvoch najnovších modlitieb:

2022-02-28 20:30

Your browser does not support the audio element.

2022-02-27 20:30

Your browser does not support the audio element.

Typický program modlitby

V tejto rubrike nájdete materiál na jednoduché naučenie sa viachlasných spevov z Taizé.

Večerná modlitba

Spev
Žalm
Biblické čítanie
Spev
Ticho
Spoločné prosby alebo chvály
Spev
Požehnanie
Spevy

Vnútorný život a solidarita

Simona Rusnáková — 2023-01-01T11:25:00Z

Kde môžeme nájsť zdroj univerzálneho bratstva v rámci našej ľudskej rodiny aj s celým stvorením? V duchovných tradíciách národov celého sveta sa na túto otázku vykryštalizovali časom rôzne odpovede.

Nastal čas, aby kresťania hlbšie pochopili svoju vieru. Nie preto, aby sa vyvyšovali alebo tvrdili, že majú odpoveď na všetko, ale preto, aby účinnejšie prispeli k spoločnému hľadaniu spolu s tými, ktorí sa nechcú podriadiť osudu, ale rozhodli sa pracovať na riešení veľkých výziev súčasnosti. Toto posolstvo na rok 2023 sa snaží nájsť spôsoby, ako obnoviť kresťanský život v našej dobe.

„Modlitba a konanie spravodlivých skutkov“. Takto formuloval pastor Dietrich Bonhoeffer svoju intuíciu počas hrôzostrašných rokov druhej svetovej vojny. [1] Keď bol vo väzení, uvažoval o podstate kresťanského života. Uprostred tragédie vojny precitol. V noci svojej doby videl jasne:

Naše kresťanstvo bude dnes pozostávať len z dvoch vecí: z modlitby a z konania spravodlivých skutkov medzi ľuďmi. Všetko kresťanské myslenie, reči a organizovanie sa musí nanovo zrodiť z týchto modlitieb a skutkov. [2]

Ako môžeme túto intuíciu preniesť do dnešnej doby? Každý môže nájsť svoju vlastnú odpoveď. V Taizé by sme povedali: prehĺbením svojho vnútorného života a solidarity, alebo inak: posilňovaním života v modlitbe a rozširovaním priateľstva...

Svedectvo Dietricha Bonhoeffera nám môže pomôcť objaviť znaky Božej prítomnosti v našom živote. On si veľmi dobre uvedomoval pôsobenie absolútneho zla vo svojej dobe, a predsa mu vnútorná sila umožnila – podobne ako mnohým iným ľuďom, ktorí sa v minulosti či súčasnosti ocitli v situáciách extrémneho násilia – rozhodnúť sa pre nádej, pre dôveru v Boha, bez toho, aby si nad ľudstvom zúfal.

Aj my sa môžeme v súčasnej situácii rozhodnúť dôverovať. Môžeme uprostred nášho sveta slobodne rozpoznať svetlo, ktoré prichádza odinakiaľ. Dokonca aj vtedy, keď prechádzame ťažkým obdobím, keď sa nám zdá, že Boh neodpovedá na naše volanie, toto svetlo už vychádza v našich srdciach ako zornička (2 Peter 1,19).

Frère Alois

Rozhodnúť sa dôverovať

Čo by mohlo zmeniť náš postoj a prebudiť našu kreativitu dnes, keď mladú generáciu, a nielen ju, ťažia veľké bremená? Je samozrejme mnoho dôvodov pre pociťovanie hlbokej úzkosti, ktoré môžu silno ovplyvniť naše videnie sveta i spôsob, akým vnímame sami seba. Niektorí ľudia môžu dokonca začať pochybovať o Bohu a jeho prítomnosti vo svete.

Obavy sú pochopiteľnou reakciou. Môžu byť prospešné, ak nás vedú k rozpoznávaniu a chápaniu nebezpečenstiev, ktoré nás ohrozujú, a k tomu, aby sme boli jasnozriví, nie naivní. Dávajme si však pozor, aby sme nepodľahli fatalizmu, cynizmu alebo strachu, ktoré nás môžu uväzniť v špirále negativity.

Aby sme sa vyhli takejto slepej uličke, evanjelium nám pomáha v orientácii a to tak, že ukazuje na Ježiša Krista, ktorý kráča pred nami. Počas svojho života Kristus zažil radosť, ale aj obavy. Bol vystavený stupňujúcemu sa nepriateľstvu, ktoré nakoniec viedlo k extrémnemu násiliu kríža. Smrť však nemala posledné slovo, pretože ho Boh vzkriesil z mŕtvych a žije naveky. V tomto tkvie neslýchanosť evanjelia. Jeho prví svedkovia nás pozývajú, aby sme prijali riziko, ktoré prináša dôvera tomuto posolstvu.

Kristus aj dnes sprevádza každého človeka, aby všetkým ľuďom sprostredkúval bezpodmienečnú Božiu lásku. Skrze svojho Ducha Svätého, Božieho dychu, nás uschopňuje stáť na vlastných nohách a dáva každému človeku neodcudziteľnú dôstojnosť.

Nenechávajme sa teda viesť len tým, čo k nám prichádza zvonku, ale prijmime aj to vnútorné svetlo, tú dôveru, ktorá sa nazýva viera.

Hľadať obnovu v modlitbe

Aby sme sa mohli pozrieť na svoj život, na druhých ľudí a na svet novým spôsobom, je potrebné podniknúť osobné kroky. Stane sa to v hĺbke nášho vnútra, keď prijmeme Božiu dobrotivú prítomnosť vo svojom živote. Ide o vnútornú zmenu smerovania, ktorú evanjelium nazýva aj obrátením a ktorá nás vedie k tomu, aby sme prijali Božiu útechu a stále viac milovali.

Všetci môžeme hľadať chvíle a miesta, kde by sme mohli prežiť vnútorné ticho, vytvoriť priestor na počúvanie a objaviť spoločenstvo s Bohom. Už Ježiš pozýval k tomu svojich priateľov: „Keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Matúš 6,6).

Dnes sa zdá, že táto výzva ide tak trochu proti prúdu. Žijeme v dobe rastúcej polarizácie a rozdelenia v našej spoločnosti, a niekedy dokonca aj v cirkvách či rodinách. To spôsobuje, že nad tichým vnútorným rastom, ktorý potrebuje čas, víťazí skôr hluk a lži.

Preto je modlitba ešte dôležitejšia: je zdrojom nádeje, cestou k rozvahe; vďaka nej sme schopní udržiavať dvere dialógu otvorené aj pre tých, ktorí nám odporujú alebo ktorí majú iné obzory ako my.

Kráčať spolu s ostatnými

Okrem osobnej modlitby je tu aj ďalšie pozvanie, a to kráčať spolu s ostatnými, s ohľadom na univerzálne bratstvo, ktorého znamenia sa snažíme rozoznať. Vnútorný život nie je niečo, o čo sa dá usilovať izolovane, ale pokračuje pri spoločnom úsilí s tými, ktorí zdieľajú rovnaké hľadanie ako my.

Začnime prehlbovaním viditeľnej jednoty kresťanov! Samozrejme nie preto, aby sme boli silnejší tvárou v tvár nepriateľskému svetu, ale preto, aby sa mohla prejaviť dynamika evanjelia. Na to, aby sme sa mohli zísť k spoločnej modlitbe, nemusíme čakať, kým sa doladia všetky teologické otázky.

Keď sa stretávame s kresťanmi rôznych denominácií, občas si všimneme, že sa niektoré postoje zdajú, alebo niekedy aj skutočne môžu byť, nezlučiteľné, teda minimálne na úrovni pojmov. Namiesto toho, že ich budeme zdôrazňovať, môžeme zvoliť iný prístup: začať a vždy znova začínať spoločnou modlitbou. Práve takáto skúsenosť jednoty umožní Božiemu ľudu smerovať k spoločnému vyznaniu viery.

Možno nám to umožní zmeniť náš pohľad na Cirkev: mohli by sme ju čoraz viac vnímať ako veľkú rodinu tých, ktorí sa ako Kristoví nasledovníci rozhodli pre lásku? Na to, aby sme sa stali kvasom pokoja, musíme prestať so živením rozporov medzi nami a zísť z paralelných koľají, ktoré sa nikdy nestretnú!

Toto hľadanie viditeľnej jednoty musí ísť ruka v ruke s uznaním zla, ktoré sa udialo aj v našich cirkvách a s pevným odhodlaním vykonať potrebné zmeny. Mnoho ľudí videlo, ako sa ich dôvera zrútila. Sme si vedomí toho, že aj v Taizé sme zradili dôveru niektorých ľudí. Dôvera je krehká a je potrebné ju neustále obnovovať a znovu budovať, čo je možné len skrze načúvanie tým, ktorí boli zranení.

[3]

Rozširovať svoje priateľstvo

Ak má Cirkev prispievať k všeobecnému bratstvu, je pozvaná, aby bola znamením prichádzajúceho Božieho kráľovstva a aby objavovala, k čomu nás dnes Duch Svätý volá. Tu sú niektoré z týchto výziev, ktoré je treba prehĺbiť spolu s ostatnými.

• Dnes je pre mnohých ľudí, ktorí sa snažia vytvárať svoju identitu, stále dôležitejší pocit, že niekam patria. Pocit spolupatričnosti sa však nemôže rozvíjať vymedzovaním sa voči ostatným a v konflikte s nimi, ale rešpektom a stretnutím. Áno, hľadajme tú časť pravdy, ktorú majú druhí – to nám pomôže rásť.

• Miestom vzájomného rešpektu môže byť dialóg medzi veriacimi rôznych náboženstiev. V tomto dialógu je otvorenosť voči ostatným možná vtedy, keď sme sami zakorenení vo svojej vlastnej náboženskej tradícii ako strom, ktorý potrebuje hlboké korene, aby mohol mať široko otvorené vetvy. Je možné aj skutočné priateľstvo, hoci zahŕňa určitú bolesť z toho, že druhý človek nemôže zdieľať všetky naše najhlbšie presvedčenia.

• Mnohí dnes bolestne pociťujú, ako hlboko zaťažuje rasizmus a všetky formy diskriminácie medziľudské vzťahy v mnohých spoločnostiach po celom svete. Hľadajme spoločne, čo nám môže pomôcť zmeniť náš pohľad na druhých, napríklad tým, že budeme počúvať ľudí, ktorí opustili svoju krajinu pôvodu. Prijmime tú odlišnosť, ktorá premieňa každé stretnutie v poklad.

• Sme dostatočne pozorní voči plaču zeme? Naša ľudská činnosti a nedbanlivosť poškodzujú našu nádhernú planétu, ako nám pripomínajú ekologické katastrofy a extrémne klimatické javy, ktoré sa v poslednom čase množia. Musíme si súrne uvedomiť zodpovednosť, ktorú Boh zveril ľudstvu. Politické a ekonomické rozhodnutia sú nevyhnutné, ale každý z nás už dnes môže zjednodušiť svoj spôsob života a obnoviť zmysel pre úžas nad krásou stvorenia.

• V súvislosti s vojnou, ktorá pustoší Ukrajinu a mnohé iné miesta sveta, je pre niektorých ľudí veľmi ťažké sa modliť, akoby tu Boh nebol alebo mlčal, keď čelíme zlu. A predsa v nás modlitba za mier prebúdza zmysel pre zodpovednosť a solidaritu so všetkými, ktorí tak veľmi trpia kvôli tragédii vojny. Nejde o to, aby sme chceli jednoduchý mier, ktorý priznáva víťazstvo agresorovi, ale skutočný a náročný mier, ktorý ak má byť trvalý, musí ísť ruka v ruke so spravodlivosťou a pravdou. Áno, modliť sa za mier je teraz naliehavejšie ako kedykoľvek.
———
Pre tých z nás, ktorí sme veriaci, môže dôvera v Boha poskytnúť nádej, ktorá je silnejšia ako strach z budúcnosti. Nie je to naivná dôvera, ale presvedčenie zakorenené v našich srdciach, že Boh pôsobí v stvorení a volá nás, aby sme sa aj my zapojili tým, že prevezmeme zodpovednosť za seba... a za ďalšie generácie.

Keď sa mier zdá byť nedosiahnuteľným ideálom a násilie rozbíja rodinu národov, keď nás znepokojujú najrôznejšie druhy nebezpečenstva, pripomeňme si toto: vo vnútornom živote, hoc i veľmi chudobnom, v solidarite s blížnym a keď rozširujeme priateľstvo, nám prichádza v ústrety zmŕtvychvstalý Kristus. Kristus mení náš životný postoj, vedie nás do širšieho sveta a pozýva nás, aby sme urobili neočakávané kroky vpred. Budeme ho vedieť prijať?

Message in PDF

[1] Dietrich Bonhoeffer (1906–1945) bol aktívny v odboji proti Hitlerovi a vo Vyznávajúcej cirkvi. V roku 1943 bol uväznený a v roku 1945 popravený. Jeho spisy, najmä listy a úvahy napísané vo väzení, mali po vojne veľký vplyv a majú ho až dodnes.

[2] „Myšlienky v deň krstu D.W.R. Bethge“ (máj 1944), v Cesta k slobode (Listy z väzenia)

[3] K tejto téme pozri posolstvo brata Aloisa „V Cirkvi i v Taizé musí pokračovať práca na odhalení pravdy“ zverejnené pri príležitosti európskeho stretnutia v Rostocku a dostupné online na www.taize.fr/protection.

Stať sa tvorcami jednoty

Simona Rusnáková — 2022-01-01T07:49:00Z

Teraz, keď sa rozdiely nielen medzi cirkvami, ale ešte viac vo vnútri cirkví, prehlbujú, môže byť naše svedectvo o pokoji pri všetkej našej rozmanitosti životne dôležité.

Cirkev je povolaná, aby bola priateľským miestom pre všetkých. Ježiš svojou láskou, ktorá dospela až k sebadarovaniu, otvoril nový prameň, z ktorého môžeme čerpať silu k životu ako bratia a sestry, k podpore dôstojnosti každého človeka a starostlivosti o stvorenie.

Je v nás hlboká túžba po spoločenstve a jednote, ktorá pochádza od Boha, a v modlitbe ju môžeme vyjadriť. Keď zostaneme v tichu osamote s Bohom, môže nám to pomôcť nájsť znova zmysel života a opäť v sebe nechať pôsobiť Ducha Svätého.

Aj uprostred ťažkostí môžeme krok za krokom pokračovať na ceste s istotou, že vzkriesený Kristus nás skrze Ducha Svätého vždy sprevádza.

Br. Alois

Mať nádej v priaznivom i v nepriaznivom čase

Jean-Daniel — 2020-12-27T11:37:32Z

Posolstvo pre rok 2021

Ľudstvo môže napredovať len vďaka mnohým ženám a mužom, ktorí sa nezištne obetujú, a to aj v obdobiach nepokojov či neistoty.

Počas uplynulých niekoľkých mesiacov sa mnoho mladých ľudí podelilo s nami o svoje obavy z budúcnosti: Aká nádej nám môže ukázať smer? O čo sa môžeme spoľahlivo oprieť, keď je všetko tak nestabilné? A ešte viac do hĺbky: Pre aký cieľ sa oplatí žiť? Ozývajú sa však aj iné hlasy, ktoré hovoria: Odolávajme rozčarovaniu a všímajme si znamenia nádeje. (1)

(1) Pozývame mladých ľudí vo veku od 15 do 35 rokov, aby ako odpoveď na toto posolstvo pre rok 2021 našli konkrétne príklady, ktoré ho ilustrujú. Ktoré iniciatívy alebo ľudia sú pre mňa znamením nádeje? V priebehu nasledujúcich mesiacov zverejníme odpovede v rôznych formátoch: ako texty, videá, podcasty... Napíšte nám na adresu solidarity taize.fr.

Byť pozornými na znaky nádeje

V súčasnej situácii poznačenej pandémiou vidíme, ako v rozsiahlych oblastiach sveta rastie neistota. Sú potrebné odvážne politické rozhodnutia, ale rovnako nevyhnutná je aj solidarita a sociálne priateľstvo, do ktorých sa môžeme zapojiť všetci. Mnohí ľudia sú pripravení a ochotní slúžiť druhým. Ich veľkorysosť nám pripomína, že vzájomná pomoc otvára cestu pre budúcnosť.

Koľko mladých ľudí venuje svoju energiu záchrane nášho spoločného domova, ktorým je naša planéta! Objavuje sa veľa iniciatív, ktoré hoci neposkytujú vyčerpávajúce odpovede na mimoriadnu klimatickú situáciu, už teraz nám dovoľujú priblížiť sa k životnému štýlu, ktorý berie väčší ohľad na prírodu. (2) Pre veriacich je Zem darom. Zveril nám ju Boh, aby sme sa o ňu starali.

Povedomie o štruktúrach nespravodlivosti, ktoré sú niekedy dedičstvom z minulosti, sa výrazne zvýšilo. A žiaľ, ani moc sa nevykonávala vždy tak, aby slúžila pre dobro všetkých. Zoči-voči takýmto excesom je pochopiteľné, ak ľudia pociťujú frustráciu či hnev. Kto sa odváži premostiť rozdiely, ktoré rozdeľujú našu spoločnosť, a stať sa tak tvorcom spravodlivosti a mieru?

(2) Budeme schopní v rámci boja proti klimatickým zmenám a snahy o znižovanie emisií uhlíka prehodnotiť svoje návyky, a tak zmeniť, čo je v našich silách? Na tomto úsilí sa podielajú aj kresťanské spoločenstvá: v rôznych krajinách po celom svete existujú ekumenické iniciatívy, ako napríklad sieť „zelených kostolov“.
Už v roku 1989 európske cirkvi vyzvali na svojom stretnutí v Bazileji všetkých, aby „prijali životný štýl, ktorý je čo najšetrnejší k životnému prostrediu: to okrem iného znamená aj zníženie spotreby energie, používanie verejnej dopravy a obmedzenie produkcie odpadu“.

My sa v Taizé aj naďalej usilujeme o väčšiu ekologickosť. Môžete nám v tom pomôcť a poslať nám svoje návrhy (www.taize.fr/eco).

Žiť ako bratia a sestry

Áno, aj uprostred súčasnej zložitej situácie môžeme badať dôvody na nádej a niekedy dokonca dúfať aj tam, kde už niet nádeje. Spojme sa preto s ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť inak ako my – s kresťanmi iných vierovyznaní, s veriacimi iných náboženstiev, s agnostikmi či ateistami, ktorí sa tiež angažujú v prospech solidarity a zdieľania.

Radosť sa obnovuje vtedy, keď žijeme ako bratia a sestry, keď zostávame blízko tých, ktorí to najviac potrebujú: bezdomovcov, mužov a žien, ktorí sú starí, chorí alebo osamelí, detí v ťažkostiach, ľudí s postihnutím, migrantov... Životné okolnosti môžu urobiť každého z nás zraniteľným. Pandémia odhaľuje slabé miesta nášho ľudstva.

Potrebujeme sa navzájom viac ako kedykoľvek predtým. Pápež František nám to dôrazne pripomína vo svojej encyklike Fratelli tutti: „Nikto sa nezachráni sám.“ A dodáva, že svoju pravú identitu nenájdeme „bez toho, aby sme boli úprimne otvorení tomu, čo sa deje vo svete, bez toho, aby sme dovolili, aby sa nás dotklo, čo sa odohráva na iných miestach, bez toho, aby sme sa nechali obohatiť inými kultúrami, či bez solidarity s inými národmi a ich tragédiami“ (§32 a §146).

Urobme všetko pre to, aby sme vo vzťahoch medzi jednotlivcami i medzi národmi prešli od súperenia k spolupráci. Podporujme organizácie a združenia, ktoré presadzujú spoluprácu a solidaritu, či už na miestnej, národnej alebo medzinárodnej úrovni.

Veriť – dôverovať v niekoho prítomnosť

V Taizé si všímame, že mladí ľudia uvažujú o viere v Boha novým spôsobom, ktorý by im umožnil udržať smer. Čo znamená veriť v neho? A ak Boh existuje, koná v dejinách, koná v našich životoch?

Zoči-voči týmto otázkam je dôležité vyhnúť sa tomu, aby sme sa snažili vtesnať Boha do našich pojmov. Boh je nekonečne väčší, než si dokážeme predstaviť. My lásku a pravdu len hľadáme a túžime po nich. Nech sa nachádzame na svojej vnútornej púti kdekoľvek, často iba tápeme. Ale ako „pútnici dôvery“ môžeme kráčať spolu a zdieľať navzájom svoje hľadanie – svoje otázky rovnako ako svoje presvedčenie.

„Viera je úplne jednoduchou dôverou v Boha, je vzplanutím dôvery, ktoré sa tisíckrát obnovuje počas nášho života... a to napriek tomu, že sa v každom z nás môžu objavovať aj pochybnosti,“ povedal brat Roger.

Neznamená viera v prvom rade dôveru v niekoho prítomnosť, ktorá je rovnako v hĺbke nášho bytia, ako aj v celom vesmíre, v prítomnosť, ktorá je nepolapiteľná a predsa taká skutočná? Prítomnosť, ktorá sa nevnucuje, ale ktorú môžeme v každej chvíli nanovo v tichu prijímať, akoby šlo o nádych. Táto starostlivá prítomnosť je tu stále, bez ohľadu na naše pochybnosti, a to dokonca aj vtedy, keď máme pocit, že len veľmi málo rozumieme, kto je Boh.

Rozpoznať nový obzor

Starostlivá prítomnosť: ako evanjelium osvetľuje toto tajomstvo?

Ježiš žil z tejto starostlivej prítomnosti až do samého konca; bol na ňu neustále pozorný. Bola pre neho vnútorným svetlom, Božím dychom a inšpiráciou Ducha Svätého.

Keď zomieral na kríži a keď sa všetko zdalo nezmyselné, nechal z hĺbky utrpenia a úplnej osamelosti vytrysknúť svoje pocity a zvolal slová, ktoré však napriek všetkému adresoval Bohu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ježiš, ktorý bol zradený, mučený a odsúdený na smrť, vniesol lásku do najhlbšej temnoty. A ukázalo sa, že táto láska je silnejšia ako zlo. Mária Magdaléna a potom aj apoštoli rozhlasovali túto nečakanú a neuveriteľnú správu: On žije! Božia láska zvíťazila nad nenávisťou a smrťou.

Prví kresťania, ktorých táto správa uchvátila, boli ohromení a začali vydávať svedectvo: Kristus je odteraz živý u Boha. Napĺňa vesmír Duchom Svätým a je prítomný aj v každom človeku. Kristus je solidárny s chudobnými a prinesie im spravodlivosť; je naplnením dejín a stvorenia a po smrti nás prijme do plnosti radosti.

Otvára sa tak nový obzor, ktorý presahuje ľudské násilie, ekologické katastrofy i choroby. Dokážeme ho rozpoznať?

Zmeniť pohľad

Z tohto obzoru odhaleného Kristovým zmŕtvychvstaním vstupuje do nášho bytia svetlo. Vždy znovu a znovu rozptyľuje tiene strachu a dáva vytrysknúť prameňu živej vody, ktorá prebúdza radostnú chválu.

Potom môžeme vytušiť, že Kristus až do konca časov akousi tajomnou príťažlivosťou zhromažďuje celé ľudstvo a celý vesmír v Božej láske. A z nás robí spolupracovníkov na svojom poslaní.

Jeho spolupracovníkmi sa však stávame spoločne, v Cirkvi. To od nás vyžaduje, aby sme boli pripravení rozšíriť naše priateľstvo na každého. Kristus chce, aby sme milovali aj svojich nepriateľov. Jeho pokoj zmieruje dokonca aj znepriatelené národy. (3)

(3) V týchto ťažkých časoch pandémie môže Cirkev aj naďalej rozvíjať bratstvo medzi ľuďmi. Existujú mnohé návrhy a tu sú tri spomedzi nich:

Ak chceme, aby sa naša spoločnosť stala ľudskejšou, musíme sa navzájom počúvať spôsobom, ktorý zmierňuje vzájomné rozpory a učí nás kráčať spolu aj napriek našim rozdielom. Cirkev je pozvaná usilovať sa o dialóg, vyjsť von, aby mohla stretnúť každého. Mohli by aj tí, ktorí sa nestotožňujú so žiadnym kresťanským spoločenstvom, byť ochotní vstúpiť do dialógu s Cirkvou?

Keď čelíme príchodu toľkých migrantov a utečencov, môže prijatie exulanta alebo rodiny v exile dať nový impulz našej farnosti či spoločenstvu. Aj mnohí ľudia, ktorí nechodia do kostola, sú často ochotní zapojiť sa do takéhoto prijatia. Toto je skúsenosť, ktorú sme mali v Taizé za posledné roky, keď sme spolu s ľuďmi z nášho bezprostredného regiónu prijali migrantov z niekoľkých krajín.

Ak chceme byť pohostinným spoločenstvom, musíme načúvať tým, ktorí sú najzraniteľnejší. Na mnohých miestach musia cirkvi dosiahnuť pokrok v tom, aby bola chránená integrita všetkých. Niekedy sa v cirkvách vyvinuli mocenské štruktúry, ktoré majú na svedomí fyzické, duševné a duchovné utrpenie. Aj my v Taizé pokračujeme v úsilí dopracovať sa k pravde (www.taize.fr/protection).

Nechajme Krista, aby obnovil spôsob, akým sa pozeráme – skrze neho zreteľnejšie rozpoznávame dôstojnosť každého človeka a krásu stvorenia. Nádej, ktorá zďaleka nie je naivnou dôverčivosťou, sa znova a znova rodí, pretože je zakorenená v Kristovi. Tak nás napĺňa pokojná radosť a s ňou aj odvaha prevziať zodpovednosť, ktorú nám Boh na tejto zemi zveruje.

S každým z vás, ktorí sa chcete zamyslieť nad týmto posolstvom, zostávam v spoločenstve prostredníctvom modlitby.

Brat Alois

Ježišu Kriste, chválime ťa za tvoju dobrotu a tvoju jednoduchosť. Počas tvojho života žiarilo Božie svetlo skrze tvoju pokoru. Toto svetlo dnes žiari v našich srdciach. Môže zahojiť naše rany a dokonca premeniť našu krehkosť a neistotu na pramene života, na tvorivú energiu a na dar dôvery. Keď nás osvecuješ týmto Božím svetlom, pretváraš nás, aby sme boli schopní mať nádej v priaznivom i v nepriaznivom čase..

Niekoľko biblických textov na ďalšie zamyslenie

Mária zaspievala tieto slová: „Boh mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. (...) Bohatých prepustil naprázdno.“ (Prečítaj si: Lukáš 1, 46-56)

Mária, Ježišova matka, dokázala spojiť lásku a nehu s nezlomnou nádejou na radikálnu zmenu.

Ježiš povedal: „No Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ (Prečítaj si: Ján 14, 15-31)

Ježiš nás nenechal opustených. Pred svojou smrťou uistil svojich učeníkov o svojej ustavičnej prítomnosti prostredníctvom Ducha Svätého. Duch žije v nás, utešuje nás, podporuje nás a inšpiruje nás, aby sme každý deň žili ako nasledovníci Ježiša Krista.

Nech sa radujú nebesia a plesá zem, nech hučí more i to, čo je v ňom! Nech jasá pole i všetko, čo je na ňom! Nech plesajú všetky lesné stromy pred Hospodinom, lebo prichádza, prichádza súdiť zem. On bude spravodlivo súdiť svet a národy podľa svojej pravdy. (Prečítaj si: Žalm 96)

Mnohé žalmy nás pozývajú, aby sme chválili Boha. Ľudia nie sú jediní, ktorí spievajú Bohu chválu, robí tak celé stvorenstvo. Nechceme stvorenstvo chrániť len preto, že ho potrebujeme k životu, ale preto, že sme jeho súčasťou a preto, že nádherný Boží plán zahŕňa všetko živé.

Booklet as PDF